𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XL.

  Zdvíhal sa príliv. Slaná voda s teplotou len niečo nad nulou, narážala do skál a kamienkov. Obloha bola zatiahnutá, tmavá, mrzutá ako staré panie, ak sa im niečo prieči. Iba vietor sa utíšil a dovolil tak našim štyrom dobrodruhom ostať o čosi dlhšie. Nechal ich naďalej sa kochať ďalekými horami, vlnami premávajúc sa na obzore a mozaikou kamenia pod ich nohami, ktorá pozostávala z malých skál rôznych veľkostí, farieb, štruktúr a hmotnosti. Dal im čas aj na malú súťaž v hádzaní žabiek - ako inak, vyhrali tí najmenší. Pretože obaja dospelí milovali ich úsmevy a naopak, neznášali ich slzy. Nakoniec, po necelej hodine strávenej na pláži, sa rozhodli zavítať do malej reštaurácie blízko parkoviska. Tae s Jungkookiem išli za rúčky pred nimi a NamJoon s Jinom v ich závese - taktiež so spojenými rukami. Keď vošli dnu, ovalila ich vôňa rybieho mäsa a zeleniny. Steny boli biele, s fotkami rôznych úlovkov a rybárov. Podlaha a strop mali tmavohnedú farbu a stoly takisto. V miestnosti bol málo ľudí, a tak si mohli sadnúť kam chceli. Vybrali si miesto pri okne, odkiaľ videli ako na parkovisko, tak aj na rozbúrenú vodu. Posadili sa, vyzliekli a začali listovať v menu. Onedlho k nim prišiel starší čašník a zapísal si ich objednávky. Vykostené rybie filé, losos na prírodno a šalát s krevetami. Chlapci si dali aj jahodový a pomarančový džús a SeokJin s Joonom zas kávu. Sedeli tam, užívali si jedlo a výhľad. 

„Kam pôjdeme potom, ocko?" opýtal sa Tae, keď dopil svoj džúsik. 

„Dnes je navigátor SeokJin, takže sa pýtaj jeho." povedal Joon jednoducho a oprel si pažu o Jinovo operadlo. Najstarší sa zasmial a prikývol. 

„Rád by som vás vzal na jedno veľmi špeciálne miesto. Je to neďaleko a ja som tam vo vašom veku chodil skoro stále." žmurkol na chlapcov a oni sa na neho pozerali s veľkými očami. Akoby im hovoril o veľkom tajomstve. O skrytom svete. Oni to tak brali.

„Zaplatíme a pôjdeme. Môžte ísť do auta a ja to vybavím." prikázal im Joon vľúdne a oni ho poslúchli. Obliekli sa, poďakovali čašníkovi a vyšli do chladného počasia, zatiaľ čo NamJoon sa postavil s pultu aby zacvakal ich obed. 

„Nech sa páči." podala mu čašníčka terminál a Joon k nemu priložil kartu, počkal kým to pípne a plastovú doštičku vrátil do peňaženky. 

„Ďakujeme, prajem krásny zvyšok dňa." 

„Vám takisto. Dovidenia!" pozdravil a aj on opustil podnik. Cestou narazil na skupinu rybárov, ktorí si rozprávali o tom, aké veľké ryby chytili a koľko za nich dostali a taktiež aj kŕdeľ čajok. Tomu sa vyhol a dobehol k autu. Všetci traja sedeli na miestach a čakali ho. NamJoon nastúpil, naštartoval a čakal na ďalšie pokyny. SeokJin ho naviedol na bočnú cestu a stromy okolo nich začali hustnúť. Svah začal stúpať a Jungkook s Taehyungiem sa od radosti triasli. Joon nevedel, čo má čakať, ale SeokJinovi veril, a tak sa nechal vyviesť až na koniec cesty. 

„Tu to stačí, to už prejdeme pešo." zavelil najstarší a ostatní súhlasne prikývli. Joon vystúpil prvý, netušil kde je. Stratený v lese, pomyslel si a usmial sa. Mal rád dobrodružstva, ale bál sa o deti.  Preto ich oboch vzal na ruky a nasledoval Jina, ktorý ho viedol cez husté konáre. Nakoniec sa prebojovali skrz a prišli na menšiu čistinu. Uprostred nej bol veľký, starý zrub. Deťom zajagali očká, len čo ho uvideli. NamJoon ich teda pustil a chlapci sa rozbehli k domu. SeokJin sa na nich usmieval, no v jeho očiach sa odrážala iná emócia. Joon si ju všimol a vzal staršieho ruku do svojej. 

„Si v poriadku?" 

„Toto je náš letný dom. Ako decko som tu bol s mamou stále. Aj otec tu s nami občas býval. A potom mama ochorela a o pár týždňov na to umrela. Milovala tento dom, preto sme ho nemohli zbúrať, ani predať, ale ani žiť v ňom." vyrozprával mu Jin a NamJoon dostal potrebu objať ho. A tak to urobil. SeokJin sa nechal a položil si hlavu na jeho hrudník, pričom sledoval chlapcov ako sa naháňajú pred budovou, ktorá v ňom vyvolávala mnoho pocitov a prinášala dávno zabudnuté spomienky. „Napadlo mi, že by bolo fajn pripomenúť si, aký som tu bol šťastný." dodal nakoniec a utrel si slzu, ktorá mu stiekla po líci. NamJoon po pohladil po vlasoch a prikývol.