𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXVII.

Keď sa NamJoon na druhý deň ráno prebudil, prvá vec, ktorú urobil bola návšteva sprchy. Vstal o niečo skôr a mal čas, tak prečo si nedopriať teplé prúdy vody, ktoré by ako tak zmyli únavu? Zaliezol si tam na päť minút, naniesol na seba sprchový gél a poriadne ho spenil. Nezabudol si umyť ani vlasy, ktoré mu už odrastali. Jeho prirodzená farba - tak ako u väčšiny obyvateľov Ázie, bola tmavo hnedá až čierna. Na strednej vyskúšal veľa odtieňov a farieb, no na vysokej už neexperimentoval a zvolil sivohnedú.  A tú si nechal niekoľko rokov. 

„Mal by som ísť za Kwonom. Aj malého treba ostrihať." rozmýšľal nahlas o návšteve najlepšieho kaderníka v meste. A to nie je preháňanie, Kwon Jiyang - majiteľ kaderníctva G-Dragon, bol skutočný mág. Dokázal vytvoriť umelecké diela, ale aj jednoduché účesy. Navštevovalo ho mnoho neviest, ženíchoch, maturantov aj mamičiek s deťmi. Bol mierne trafený, no zábavný a sympatický. Vždy sa veľa vypytoval a tiež hovoril. A taktiež dosť rýchlo, takže bolo niekedy náročné rozumieť jeho slovám, ale všetci, čo ho poznali si na to už zvykli. Taký NamJoon ho poznal cez tri roky. A sadli si. Mali podobné záujmy, hudbu napríklad. Nepovedal by, že sú priatelia alebo kamaráti - mali špecifický vzťah, ako každý kaderník a zákazník. 

„Tae, vstávaj!" zavolal Joon do chodby, keď sa presúval z kúpelne do spálne len v uteráku. 

„Už som hore, ocko!" dostalo sa mu odpovede. NamJoon len pokýval hlavou a pobral sa ďalej. Vonku začínalo kvalitne mrznúť a počasie bolo čím ďalej tým horšie. Preto obliekol Joon seba aj malého do hrubších svetrov, nohavíc a teplých ponožiek, umyli sa a tašky dali k vchodovým drevám. Pripravil teplé raňajky - vianočku s maslom, prevarené mliečko a šunku z kuracieho mäsa. Nechcelo sa mu vymýšľať niečo nové a tak zvyšky zbalil na desiatu. Hodili na seba bundy, čiapky a obuli si topánky. NamJoon zamkol, ale hneď sa vrátil späť, musel vziať dáždnik. Začínalo pršať a zmoknúť nechcel, choroba by sa mu nehodila, či už jeho alebo malého. 

„Ocko, pustíme si rádio?" pípol Tae, keď mu ocko zapínal pás. 

„Pustíme, ale iba ak mi sľúbiš, že budeš spievať." usmial sa NamJoon a TaeTae s ním veľmi rád súhlasil. Kým dorazili do školy, Taehyung si takmer vyspieval hlasivky a mračná sa stiahli. Stále však bolo chladno a pofukoval vietor. Kimovci sa preto rýchlo presunuli do tepla budovy školy. Výnimočne, prišli medzi prvými. Na chodbách bolo ešte ticho, mnoho kolegov bolo na ceste, a tak Joon pokojne vzal malého do zborovne. Usadil ho na svoju stoličku a pustil sa do príprav na hodinu. 

„Dobré ráno! Ahoj, Taehyung!"

„Dobré ráno, paní učiteľka Park."

„Bré ránko, Jimin." pozdravili sa Jimin, ktorá prišla do miestnosti s plnými rukami papierov. 

„Nemáš toho málo?" pozrel sa na ňu Joon s hraným smutným výrazom. 

„Ale hej. Piataci písali vstupný test, znova. Prvý nedopadol najlepšie, tak som im dala druhú šancu. Do toho sa mi zaplietli aj tretiaci s päťminútovkou." posťažovala si kolegyňa a sadla si za stôl s písomkami. 

„Pomôžem ti s tým?"

„Nie, nemusíš. Máš prvákov, venuj sa im!" mávla nad tým rukou a slušne poďakovala. „A čo ty, Tae? Ako je v druhom ročníku?"

„Dobre! Zatiaľ len opakujeme, ale je to ľahké. Chcem sa už normálne učiť."

„To je slovo chlapa! Neboj, o chvíľu to začne a nebudeš mať čas na nič iné. A frajerka sa má ako?" žmurkla na neho. Tae sa uculil a zakrútil hlavičkou. 

„Nemám frajerku! Ale mám sušienku... Je to môj kamarát z ockovej triedy! V sobotu sme boli s ním a jeho bratom na výlete v múzeu! Mám ho veľmi rád!" pochválil sa Tae a hrdo pokýval hlavičkou. Jimin len vyvalila oči a pozrela na Joona, ktorý na ňu tiež hľadel. Nevadilo mu, že sa Tae a Kook kamarátia, že o tom jeho syn rozpráva. Ale nemuseli všetci vedieť, čo robia vo voľnom čase a s kým.