𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXIX.

  Namjoon, ktorý si ani nevšimol, že ho Amber pred polhodinou opustila, si pokojne plnil papiere a prezenčky. Rozprával sa sám so sebou, prepočítaval hodiny a hľadal dokumenty, ktoré mu bolo treba ako podklad na určité vyhlásenia a tvrdenia. Bol by si tam spokojne skysol aj na niekoľko hodín, kým by nemusel ísť po malého, no vyrušilo ho zaklopanie na dvere. 

„Pán Kim?" ozval sa hlas a dnu vošiel SeokJin. Joon na neho prekvapene pozrel a postavil sa zo svojej stoličky. 

„Pán Kim, dobrý deň. Čo vy tu?" prešiel k nemu a uklonil sa. Blonďavý muž ten pohyb zopakoval a na učiteľa sa usmial. 

„Chcel som sa s vami dohodnúť ako to bude s tým prespávaním."

„Ah, áno! No... Kook u nás môže zostať hocikedy len bude chcieť. Miesta máme dosť a jedla tiež."

„O to sa nebojím, ale... Zvládnete to? Viete akí sú divokí, keď sú spolu." strachoval sa SeokJin.

„Ah, prosím vás. Zvládam celú triedu takých detí a zatiaľ všetci žijú. A čo sa Taeho a Kooka týka, nejako si poradím, nemajte strach. A ak mi neveríte, poďte tiež, sám ste včera súhlasil, nie?"

„Nie! Teda, súhlasil. Chcem povedať... Verím vám. A ak to nebude problém prídem aj ja, kvôli malému. Nerád spí sám."

„Nie je to problém, naopak, budem rád. Môj Taehyung tiež nerád spí sám, má armádu plyšákov! Takže myslím, že oni dvaja sa napasujú vedľa seba, ale to doriešime, keď prídete. Keby asi by to mohlo byť?" 

„Ja by som mohol v podstate aj zajtra večer, vyhovuje vám to?"

„Samozrejme! To znie skvelo! Dnes ešte skočíme na nákup aby mali deti čo chrúmať. Máte nejaké špeciálne požiadavky?" zasmial sa Joon a žiaril šťastím. 

„Nie, to nie. Nebudem vás obťažovať. Kookie zje všetko možné."

„Ale ja som sa pýtal na vás, nie na Kooka." 

„Ah! Tak to tiež nie. Aj ja zjem všetko možné - veď je to na mne vidno." povedal SeokJin a pohladil si ploché brucho. NamJoon sa zarehotal a vyjavene na neho pozrel. 

„Prepáčte, ale to je hlúposť. Podľa môjho názoru - nie, že by som si vás nejako obzeral, t-to nie, ale myslím, že máte skvelú postavu."

„Vy tiež nie ste na zohodenie - te-teda chcem-chcel som povedať, že ďakujem, a-ale nemyslím!" zabľabotal starší a s červené tváre otočil od NamJoona.  

„Ako myslíte, je to váš názor a ja mám ten svoj. Ďakujem za kompliment, mimochodom... Dám vám moju adresu, o koľkej asi prídete?" 

„Aj aj ďakujem. A niekedy okolo šiestej. Musím malého zbaliť a dnes idem do práce, takže to nestíham."

„Rozumiem, vyvážiť pracovný a súkromný život je náročné. Ale keď už sme pre Jungkookovi - dnes na telesnej hrali football a išlo mu to výborne. Vravel, že to vy ste ho učili."

„Kookie, hral football?" zarazil sa Jin. 

„Áno a hviezdil!" prisvedčil triedny učiteľ a SeokJin prekvapene vydýchol. 

„Kookie nehral odkedy... No, už veľmi dlho, som rád, že to znovu skúsil."

„Jungkook je úžasné dieťa, pán Kim."

„Tak ako váš Taehyung. Má veľa energie, ale tej dobrej. Musíte byť na neho s jeho mamou hrdí!" vyhlásil SeokJin a NamJoon sa zastavil. 

„Je, obaja naši chlapci sú skvelí... Ale Taeho mama sa na jeho výchove nepodieľa." ukončil Joon tú debatu. Ani len netušili, že navzájom zatlačili na poranené miesta a staré boľavé spomienky toho druhého. V tých témach už nepokračovali. Namiesto toho NamJoon začal vysvetľovať ako sa SeokJin dostane k nemu domov, keďže žili v prímestskej časti a ich štvrť bola bludiskom.