𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

VII.

  Od začiatku nového školského roka prešiel už týždeň. Vyučovanie sa začalo rozbiehať, prváci sa učili písať prvé čiarky, čítať prvé písmená. Starší žiaci opakovali učivo. Všetko nabiehalo do koľají a zamestnávalo všetkých zúčastnených. Za NamJoonom bolo aj prvé rodičovské stretnutie, ktoré dopadlo veľmi dobre. Prišli všetci rodičia, podpísali ďalšie papiere, vybavili obedy, družinu, krúžky, poplatky. 

NamJoon sedel v zborovni a chystal si veci na slovenský jazyk, prvú hodinu v ten deň. Jeho predmet bol síce geografia a informatika, ale ako triedny učiteľ prvého ročníka musel mať všetky hodiny so svojou triedou, takto to fungovalo. Aby si deti urobili dobrý vzťah, zvykli si na nové prostredie. 

„Klop, klop!" zasmial sa muž vo dverách. NamJoon zdvihol pohľad a kútiky sa mu nadvihli.„Dobré ráno, pán učiteľ!"

„Hoseok, Hoseok, už si viac ako päť rokov po škole a stále ťa posielajú do zborovne." zasmial sa Joon. 

„Hej, ja za to nemôžem!" obraňoval sa ryšavo-vlasý. „Ale preto tu nie som..."

„A prečo potom?" opýtal sa NamJoon pri vstávaní. Vzal si papiere a pobral do triedy, s Hoseokom po svojej pravici. Na chodbách bolo veľmi málo osôb. Pár rodičov, niekoľko žiakov. Zvonilo totiž o dve minúty, a tak boli všetci zalezení v triedach. 

„Prišiel som s Eunbi. A tiež... Zavolať ťa na drink, pokec, zaspomínať." uškrnul sa Hoseok. NamJoon zastavil pred triedou a pozrel na svojho staro-nového kamaráta. 

„Pôjdem rád."

„Inú odpoveď by som aj tak neprijal. Takže v sobotu o štvrtej v kaviarni Lotteria Home." 

„To je tá neďaleko toho veľkého parku?"         

„Presne tá! Platí?" nastavil Hoseok ruku a urobil na Joona očká. 

„Platí, ty kobyla!" zarehotal sa NamJoon a ruku prijal. 

„Tak v sobotu! Maj sa! Deštruktor!" zakričal ešte Hoseok a odišiel. NamJoon pokrútil hlavou a vošiel do triedy. V tú ranu sa deti usadili na svoje miesta. Joon sa postavil pred nich a skontroloval očkom počet. Osemnásť. Jedno chýbalo. Kook. 

„Dobré ráno, deti."

„Dobré ráno!" zaspievali spolu a usadili sa na zadočky. NamJoon si zložil veci na stôl. 

„Neviete, niekto, čo je s Jungkookom?" 

Deti zatriasli záporne hlavou. 

„Možno ešte príde, no ale my ostatní máme dnes prácu. Budeme sa učiť písať zvislé čiarky! Vyberte si ceruzky a písanky. Nebojte sa, zvlád-" nedokončil, pretože dvere sa rozrazili a dnu vletel, nikto iný len pán Kim SeokJin s Kookom zaveseným na krku. 

„Prepáčte, že-že mešká-meškáme, ale zas-zaspali sme." dostal zo seba namáhavo. Joon na neho len pozeral. Pán Kim mu pohľad oplácal. Toto bolo ich prvé stretnutie od rodičovského. 

„To je v poriadku, pán Kim. Nech si Kook sadne. A vy, prosím, poďte so mnou." poprosil SeokJina. Nebolo to prvýkrát, čo sa toto stalo. Jungkook meškal pravidelne, buď ho doviedol Jimin alebo došiel sám. A to bežal len druhý týždeň školy. Pán Kim prehltol slinu a šiel aj s Joonom na chodbu. 

„Pán Kim... Viete prečo s vami musím hovoriť?"

„Viem, ale ja za to naozaj nemôžem!" zahromžil podráždene SeokJin a o krok cúvol. 

„Pán Kim, nádych - výdych, prosím. Namiesto toho by sme mali nájsť riešenie."

„Prepáčte, ale... Teraz naozaj nemôžem, ponáhľam sa do práce" zaťahal sa frustrovane za rukávy a vyfúkol veľký objem vzduchu.