𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XVI.

Prvá hodina sa skončila, deti si odkladali ceruzky a zošity, vyberali desiaty a rozprávali sa o rozprávkach, ktoré včera pozerali. NamJoon si upratoval na stole a chystal sa na odchod, lenže vedľa jeho katedry sa objavilo niečo malé a rúžové. Jungkook spolu so svojím plyšákom. Malého nebolo takmer vidno, trčala mu iba hlavička a zajačie ušká. Pozeral na svojho triedneho učiteľa ako na žirafu, s veľkými očkami a nachovými líčkami. Oblečený bol vo veľkom bielom tričku, sivej mikine a modrých rifliach.

„Môžme ísť?" zašepkal akoby hovoril najväčšie tajomstvo aké len poznal. NamJoon sa usmial a prikývol. On aj Kook sa dostali na chodbu a k Taeho triede, všade pobehovali malé deti, kričali a šantili sa. NamJoon nejako nevnímal, bol zvyknutý a kým to nepresiahlo určitú hranicu, nebolo, čo riešiť a tíšiť. Deti majú právo a potrebu na vystrájanie a čo on veľmi dobre vedel. Bolo to dobré pre ich vývin. Ale zabudol, že malý Kook je tesne za ním a... Veľa ľudí a hluku mu nerobí dobre.

„Pán učiteľ..." šepol Jungkook vystrašene, keď sa okolo neho prehnal jeden štvrták. NamJoon ho začul a zastavil, čupol si k nemu a pohladkal ho po hlave.

„To je v poriadku, Kook. Nič ti neurobia. Dáš mi ruku a pôjdeme spolu, fajn? O chvíľu sme tam." navrhol Joon a malý Jungkook pokýval súhlasne hlavičkou. Chytil učiteľa za ruku a vykročili ďalej. Za pár minút boli pred triedou druhákov. Tí sedeli v laviciach a počúvali učiteľa, ktorý im hovoril o návšteve divadla. Išlo o tradičné predstavenie, ktoré žiaci školy navštevovali vždy v druhom ročníku.

„... takže v piatok ráno, pred budovou školy. Prosím, dajte podpísať tieto papiere rodičom a to, čo najskôr. To je všetko, máte prestávku." dohovoril a rozdal žiakom papiere. Tie si ho odložili do tašiek a pripravili sa na druhú hodinu. Taehyung sedel s Baekom v strednom rade a o niečom horlivo diskutovali, kým na neho ocko nezavolal. Tae sa otočil a vyskočil na nohy. Pribehol k nim, na chodbu a hodil sa na nich.

„Ocko, podpíšeš mi ten papier? A čo tu robíš? Sušienka, čo to máš?" vypytoval sa a skackal okolo nich.

„Podpíšem. A Kook ti prišiel niečo dať." usmial sa aj Joon a popchal jemne Kooka pred seba. Ten sa, s červenými líčkami zatľamiľ a nastavil pred seba Cookieho. Taemu sa rozžiarili očká a otvorila pusa.

„Ty si mi včera dal Tatu, ja ti dám Cookieho - aby to bolo fér." povedal tmavovlasý chlapček. Taehyungie sa doširoka usmial. Vzal si plyšovú hračku a zovrel ju v objatí. Privoňal k nej - voňala po vanilke. Bola hebká a mäkká. Otočil sa a položil ju na lavičku, pri dverách. Hneď ako sa stočil späť ku Kookovi, vrhol sa mu okolo krku až ho zvalil na zem. Zvieral ho v objatí a líčkom tlačil na to jeho. NamJoon na nich s úsmevom pozeral a kýval hlavou.

„Ďakujem, sušienka! Ďakujem!"

„Aj ja... Aj aj ďakujem, TaeTae." zachichotal sa malý. Boli by sa dusili v objatí aj donekonečna, ale sila zvončeka ich oddelila, na chvíľu. Rozlúčili sa a každý si šiel po svojom. Tae mal prírodopis a Kook s Joonom mali hudobnú výchovu. Na to Joon nepotreboval učebnice. Učil po svojom. V triede, keď sa všetci usadili, sa postavil ku katedre a začal sa pýtať na rôzne nástroje, či ich deti poznajú.

„A čo ták... Keyboard? Vie to niekto?" spýtal sa a deti stíchli.

„Je to niečo ako klavír, len pripojený na elektrinu a vyzerá ako doska na žehlenie." ozval sa Donghyuk. NamJoon pokýval, so smiechom hlavou.

„Saxofon?"

„To je to, na čom hrá Lisa v The Simpsons!"

„Správne, Yoobin! A harfa?"

„Na to hrajú anjeli. Je to veľké a má to struny ako gitara!" zakričala Eunbi.

„Vynikajúco! A teraz, hrá niekto na nejaký nástroj?" polovica triedy zdvihla ruku. NamJoon sa potešil.