𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXVIII.

  NamJoon už ďalej nerozmazával, čo s Jimin preberali a miesto toho sa venoval svojej práci. S deťmi začal cvičiť nové písmenko, spievali si, učili sa počítať a v telocvični si ponaťahovali všetky možné svaly, o ktorých ani nevedeli, že ich majú. Joon si to ako vždy užíval a dával do toho dušu i telo. Doslova.

„A natiahneme ručičky! A oberáme jabĺčká. Správne!" koordinoval deti. Boli postavení po celej miestnosti, vspínali končatiny a smiali sa. Pretože pán učiteľ cvičil s nimi. Naťahoval ruky hore, nohy mal mierne rozkročené a na tvári grimasu. Potom sa predklonil a takmer, chýbali decimetre, sa dotkol dlaňami drevenej podlahy. A znova sa vyrovnal. Zadýchaný, spotený a pripravený na oddych. 

„Pán učiteľ, môžme lopty?" pribehlo k nemu dievčatko bez predného zúbka, Bae. 

„Môžte, ale len ak budete hrať všetci spolu."

„My s Yunou chceme hrať vybíjanú, ale chlapci chcú football." 

„Urobíme to takto. Kto chce hrať vybíjanú, naľavo. Kto football, na pravú stranu telocvične." zvolal Joon a deti sa postavili. Bol to mix, na oboch stranách. Prekvapivo - viac dievčat chcelo hrať football, ale NamJoon sa netrápil a neriešil stereotypy, ktoré by ihneď napadli ostatným ľuďom pri pohľade na dievča s loptou. 

„Dobre, môžete hrať oboje - idem vám po lopty. Vy zatiaľ vytvorte teamy." rozhodl Joon a šiel do náraďovne, z ktorej vybral potrebné pomôcky. Rozdal ich kapitánom skupín, čiže Bae a Mingyu. Deti sa potom rozutekali a na NamJoonovo písknutie sa zápasy začali. Učiteľ alias rozhodca sa posadil na lavičku a sledoval hráčov. A predovšetkým malého Kooka. Hral vybíjanú, bol v tíme s Minou, Eunbi a Sanhou. Proti nim hrali Jihyo, Bae, Moon a Ryu. Jungkookovi sa darilo utekať pred loptami a párkrát, tie slabšie aj chytil. 

„Jungkook, pozor! Futbalka!" zakričal na neho Bang a Kook sa rýchlo stočil a footballovú loptu, ktorá na neho letela, odkopol. Všetkým padla sánka. 

„Wow, to bolo super, Kookie!" zakričala Seulgi a začala tlieskať. Tak ako aj ostatní a chlapček tam len stál, s malým úsmevom a červenými líčkami. 

„Jungkook, nechceš radšej hrať football?"- Yugyeom. 

„Áno, Kooks, poď!"- Chawoo. 

„Ide ti to super, zídeš sa nám!"- Dokyeom. 

„Kookie, prosím, poď." pridala sa k deťom aj Seulgi. Jungkook na nich pozrel a potom pohľadom zavadil o NamJoona. Bál sa, všimol si Joon a podišiel k nemu. Kľakol si, aby boli na rovnakej úrovni a položil mu ruku na hlavičku. 

„Ak nechceš, nemusíš. Ale odkopol si to lepšie ako svetoví futbalisti, Kook."

„Vážne?" pípol Jeon a očká mu zaiskrili. 

„Vážne." prisvedčil NamJoon. Malý sa na neho usmial a pokýval hlavičkou v súhlase. Futbalisti zajasali. 

„Aj ja si chcem zakopať s Jungkookom."- Eunbi. 

„Ja tiež!"- Ryu. 

„Tak poďme všetci, môžme?" opýtala sa Jihyo a Joon prikývol. Deti sa teda prerozdelili do družstiev a začala sa nová hra. Niektoré z nich boli skutočné talenty a k nim patril aj Kook, ktorý dal v prvých piatich minútach gól. NamJoon medzitým odložil loptu na vybíjanú a znova svoj zadok usadil na drevenú lavičku. Výsledok zápasu bol jasný, remíza, aj keď sa deti snažili ako len mohli, ani jedno družstvo nebolo lepšie ako to druhé. 

„Prezlečte sa a počkáme sa pri dverách od telocvične, ako vždy." prepustil žiakov do šatní a sám sa išiel upraviť na pánske záchody. Navlhčil si tvár aj ruky. Upravil si vlasy i oblečenie a vrátil sa na miesto, kde mali čakať  deti. Netrvalo dlho a celá trieda sa pri jeho nohách rozprávala, debatovala a hádala, čo bude na obed.