𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XVIII.

Aj s Taem došiel k dvom mužom, ktorí boli na pohľad úplne rozdielny. Hoseok, s ryšavým három, opálenou pokožkou, iskričkami v očiach a oslepujúcim úsmevom, bol oblečený v farebnom svetri a modrých rifliach. Mohol sa hrať na navigátora lietadiel, pretože ho bolo vidno na kilometre. Zato Yoongie, bol skôr tieň ako reálna bytosť. Svetlá pokožka, havranie vlasy, tmavé oblečenie, tenký ako dážďovka. A potom tu bol ešte NamJoon. Niečo medzi obomi a zároveň úplne iný. Keby ste ich videli, pomysleli, by ste si, že sú to náhodní okoloidúci, ktorí sa zaplietli do sporu, a nie, že idú na spoločný obed. Pripomínali skôr živé stelesnenie realistu, optimistu a pesimistu. Ale to len na pohľad. 

„Ahojte!" zakričal Hobi, keď boli pár metrov od nich.

„Zdravím..." povedal Gie.  

NamJoon sa usmial a stlačil Taeho ruku. Synček sa naň pozrel a stisol pery do tenkej čiary. 

„Ahoj, NamJoon! Ahoj, Taehyungie! Ty si vyrástol! Pamätáš si nás? Ja som strýko Hoseok! A toto je strýko Yoongi!" začal Hobi rozprávať na malého a usmievať sa ešte viac - ak to bolo možné. Tae sa usmial a zakýval hlavičkou v zápornom zmysle. 

„Hoseok, nedes ho..." povedal Gie a zagúľal očami, „Ahoj, trpaslík. Ja som Yoongi." dokončil vetu a usmial sa tiež. Taehyung sa na neho pozrel a skrivil obočie. 

„Nie ste náhodou sušienkin strýko?" opýtal sa a NamJoon zamrzol. 

„Koho?"

„Kookieho!"

„Odkiaľ ho po-" 

„Nebudeme sa rozprávať vonku, nie?" vmiešal sa medzi nich Joon a zamieril ku dverám. Ostatní ho nasledovali až do zadnej časti podniku, kde si posadali za stôl, NamJoon a Tae spolu, rovnako ako Yoongi a Hoseok oproti nim. Joon vyzliekol malého z bundy a podal mu detský jedálny lístok s obrázkami. Potom sa otočil na chlapcov a nadýchol sa. 

„Takže... Ako sa máte?" opýtal sa nervózne a mľaskol. 

„Ide to." odpovedal Gie. A opäť bolo ticho. Všetci traja na seba porezali a snažili sa zastaviť to trápne ticho. 

„Ocko, ja si prosím toto!  Sú to zemiakové kro-krok-kroktety?" 

„Krokety, Tae. A chceš ich s kečupom alebo niečim?" 

„Kečup!" ozval sa Tae a zatlieskal. Joon sa usmial a pohladkal ho po hlavičke. 

„A niečo na pitie?" 

„Kiwi džúsik." 

„Dobre, Tae." usmial sa Joon a otočil sa späť na oproti-sediacich, ktorí sa tľamili od uch k uchu. 

„Čo je?"

„Si ako taká mamička." začal Hobi. 

„Možno aj horší..." zasmial sa Gie a s ním aj Hoseok a Joon. 

„Keď už sme pri tom, čo si dáte vy?" 

„To čo stále, steak so zemiakmi a červené víno."

„Nešoféruješ náhodou? Ja si dám asi nasi-lemak a sprite." 

„Nie, bývam neďaleko. Pôjdem pešo. A ty Joon?" 

„Ja? Mám chuť na Kal-guksu. A latte." povedali svoje objednávky a atmosféra sa uvoľnila. Počkali kým prišla čašníčka, objednali si a už len čakali. Pričom si občas niečo povedali. Odpovedali, počúvali konverzáciu pri vedľajšom stole a smiali sa na niektorých poznámkach žien, ktoré na nich pozerali. Počas jedenia bolo ticho, príjemné ticho.