𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLII.

  NamJoon sa asi prvýkrát, odkedy začal pracovať na škole, tešil na posledné zvonenie. Tešil sa na družinu. Tešil sa na neho. A nevedel sa dočkať. Aj deti si všimli, že má dobrú náladu a podarilo sa im zakecať ho až na dvoch hodinách. Pýtali sa ho koľkými jazykmi vie hovoriť, aké krajiny už navštívil a kam sa ešte chystá. Rád im o tom hovoril - bavilo ho rozprávať o cestovaní, o tom, čo videl, aké trapasy sa mu v zahraničí stali, ukazoval tak žiakom, že je rovnakým človekom ako ktokoľvek iný a nie len robot, ktorý dáva domáce a päťminútovky. Budoval si k nim vzťah. Priateľský. Aby mali istotu, že je tu pre nich, nech by sa stalo čokoľvek. Aby vedeli, že je to ich kamarát, bútľavá vŕba, opora. Možno sa do role učiteľa až príliš vžíval. No nikto s tým nemal problém, naopak, všetci ho obdivovali. 

„A pán učiteľ, kam chcete ísť najbližšie?"

„Dobrá otázka, Bae. Ale neviem - kam sa môjmu synovi zachce. Včera, u nás spal... Jeho dobrý kamarát s jeho bratom a vzali nás k moru. Boli ste tam už? Je tak tak krásne!" zaspomínal Joon a usmial sa pri tom na Jungkooka. Ten mu úsmev opätoval a počúval ďalej. 

„Veľké vlny sa preháňali po hladine, takto!" začal vlniť rukami a pokračoval, :„A oblaky na oblohe sa hýbali rýchlosťou svetla!" pribehol k vypínačom a začal vypínať a zapínať svetlo. Deti sa smiali a sledovali každý jeho pohyb.

„A boli tam aj ryby?"

„Len tie na tanieri, Yugyeom. Ale počul som dvoch rybárov ako sa rozprávali o dvojmetrovom úlovku! A poviem, skoro som si cvrkol, keď som si tú obludu predstavil. Veď by ma zjedla na jedno sústo! Takú veľkú pusu by mala," roztiahol paže ako naviac mohol a prišiel ku Kookovej lavici. „a takto by ma chytila a HAM!" schmatol malého za boky, vyhodil ho do vzduchu a potom sa tváril, že ho v celku prehltol. Jungkook sa smial ako o život a spolu s ním aj jeho spolužiaci. Joon si ho vyložil na chrbát a začal s ním pobehovať. „Alebo by som ju skrotil a brázdil s ňou moria a oceány!"

„Ako Aquaman!" zakričal Minhyuk. 

„Alebo Ariel! Morská panna!" pridala sa k nemu Jihyo a bežala za nimi. Postupne sa k nim pridala celá trieda a spoločne krúžili okolo stolov a stoličiek a aktoviek. Nakoniec sa zvalili v zadnej časti triedy. Celí udýchaní, s úsmevmi od ucha k uchu.

„Skôr by som povedal, že som pán Raja z Nema. Viete, ten učiteľ. A vy ste moje malé rybičky a chobotničky a slimáci a kraby. Keď už sme pri tom, koľko nôh ma chobotnica?" opýtal sa a žiaci začali vykrikovať odpovede. 

„Čo ste hlúpi? Chobotnica nemá nohy, ale chápadlá!" zastavila ich Eunbi. 

„Správne, slečna Jung. Bol to chyták. A koľko klepiet má rak?" 

„Dve!"

„Výborne, Bang!"

„A čo slimák?"

„Pán učiteľ, už nás nenachytáte! Slimák nemá nohy!"

„Sanha! Slimák má jednu nôžku! A nej sa hýbe!"

„Naozaj?" vyvalil chlapček na Minghaa očká. NamJoon prikývol a pochválil tých, ktorí o tom vedeli. 

„A akej farby je delfín?"

„Ja viem! Ja viem!"

„Moon."

„Sivý a biely! Cez leto som bola s rodičmi v oceanáriu a delfíny tam vystupovali."

„Aj ja tam chcem ísť! Pán učiteľ pôjdeme tam?"

„Je to ďaleko, Bam. Možno keď budete starší. A ja budme váš učiteľ."