𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXIII.

Slniečko sa po oblohe váľalo len necelé dve hodiny a NamJoon už bol na nohách. Nie žeby nebol unavený, ale radosť a mierny strach ho donútili vyliezť z postele a zamestnať si myseľ. Čo najtichšie sa snažil pripraviť raňajky a menšiu desiatu, naložiť práčku a umývačku riadu, dať si studenú sprchu a vypiť si kávu. Keď mal všetko hotové, ale na hodinách stále ukazovalo malé číslo, rozhodol sa zavítať na dvor a do menšej záhradky. Na svoj imaginárny zoznam prác a povinností si pripísal kosenie, prečistenie odkvapu a hrabanie lístia, ktoré padalo z malej jablone v rohu pozemku. Skontroloval ešte poriadok v aute - pár obalov od cukríkov a nanukových paličiek. Všetko to vyhodil do popolnice a porozhliadol sa po ulici, prázdna. Všetci susedia pravdepodobne ešte snívali o výhre v lotérii alebo o nikdy sa nekončiacich dovolenkách. Joon si povzdychol a vrátil sa do domu. Umýval si v kúpeľni ruky, keď ho vyrušili tiché kroky na dlažbe. 

„Ocko, ty už si hore?" zašušlal Tae ospalým hláskom a pretrel si očká. Vlásky mal rozpírené, líčka červené. Viečka sa mu lepili k sebe a pyžamko z neho padalo. V rúčkach zvieral  Cookieho a ústočká mal skrútené v roztomilej grimase. NamJoon si nemohol pomôcť a vzal ho na ruky s tým, že mu celú tváričku opusinkoval. 

„Dobré ráno, Taehyungie! Si hladný?" opýtal sa Joon a vydal sa s malým do kuchyne. 

„Hm... Aj áno. Čo máme?" zamumlal a pritúlil sa k ockovi. Joon ho poláskal voľnou rukou a spolu s malým sa posadil za linku. Pritiahol k nim tanier s palacinkami, misku s ovocím a dva poháre s teplým marhuľovým čajom. Taemu sa rozsvietili očká a ihneď ožil keď jedlo zbadal. Začal papať, kŕmiť aj ocka a radostne sa vrtieť. NamJoon ho vysadil na linku vedľa raňajok a začal vyberať umývačku, ktorá doumývala špinavý riad a čakala na ďalšie taniere a príbory. Malý vylízal všetko, čo mohol a začal ockovi podávať kuvert. 

„Oci, idem cikať!" 

„Dobre, Tae a potom sa môžeš ísť obliekať. Prídem ti pomôcť."

„Dobre!" odkričal synček Joonovi a zavrel sa v kúpeľni. Kim starší medzitým odložil zvyšky nedojedených pochúťok a odpratal sa do malého izby. Otvoril okno a poposteľal maličkú posteľ. 

„Ocko, čo si mám obliecť?" vpochodoval do izby Taehyung a sadol si pred otvorenú skriňu s oblečením. Joon si sadol k nemu a zadíval sa na kôpky tričiek a vežičky z nohavíc. 

„Nevravel si, že sa chceš s Kookom zladiť?"

„Chcel! Obaja si berieme niečo tmavo modré! Môžem vziať tú modrú košeľu? S bielym tričkom a nohavicami! Môžem, môžem?"  

„Tú s motorkami? Alebo tú s kvetmi?" opýtal sa Joon a natiahol ruky ku dvom kúskom oblečenia, zaveseným na malých vešiakoch. 

„Tú s motorkami! Tie kvietky sú až veľmi pekné! Čo ak sa budú sušienke páčiť viac ako ja?" strachoval sa TaeTae. NamJoon sa usmial a privinul si ho k hrudi. Tae bol občas ako malé vystrašené mačacie bábo. 

„Tae... Určite sa mu budú páčiť. Ale nie oni sami o sebe. Ale ty sa mu v nich budeš páčiť, lebo ťa má rád. A aj keby si prišiel vo vreci, budeš sa mu páčiť. Lebo si to ty! Naše oblečenie, výzor, rasa, pohlavie, nič z toho nemení naše podstaty, naše ja, naše srdcia. Kook ťa ma rád, pretože si sám sebou, TaeTae. Nie kvôli tomu, čo si obliekaš. Chápeš, láska? Ja ťa tiež ľúbim, lebo si malé šťastné slniečko, lebo si môj synček! Takže... Ktorú si obliekaš?" ukončil NamJoon prehováranie do duše svojho syna. Taehyung na neho na moment nechápavo pozeral a potom sa doširoka usmial. Prikývol a vybral si predsa len tú s motorkami. Tú kvietočkovanú si vezme inokedy. 

Keď sa obaja obliekli, umyli a predýchali fakt, že idú na výlet s Kimom a Jeonom, nastúpili do auta a vypeckovali si hudbu. Do múzea to mali približne dvadsať minút, ale keďže išli s takmer hodinovým náskokom, zastavili sa ešte v potravinách a kúpili niečo sladké pre svojich spolu-návštevníkov. Prišli na miesto určenia, parkovisko, ktoré sa nachádzalo necelých päťdesiat metrov od vchodu do veľkej budovy, nezvyčajnej konštrukcie. Zaparkovali vedľa pouličnej lampy, aby sa potom neskôr vedeli zorientovať. Upravili sa v spätnom zrkadle, vzali tašky a vydali sa k veľkým skleneným dverám, za ktorými sa nachádzali rodiny a skupinky ľudí čakajúcich na začiatok prehliadky. Postavili sa tak, aby ich bolo hneď vidno a vyčkávali. Nestáli tam dlho. Do necelých desiatich minút začuli tenký hlások.