𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

III.

 „Rozdám vám zoznam zošitov, pier, maliarských potrieb a do nekonečna a ešte ďalej. Zároveň aj pozvánku na rodičovské stretnutie, tam sa porozprávame o výdavkoch, strave, školskej družine. Priblížim vám rozvrh a hodiny detí a mimo-školské aktivity. Nebudem vás tým zaťažovať dnes." usmial sa Joon a jeho poslucháči prikývli.

„Budem vás volať po mene, prosím. Prídete ku katedre, podpíšete prítomnosť dieťaťa a jeho zákonného zástupu. Potom, môžete ísť." usmernil ich a zasadol za stôl pred tabuľou.

„Paní Bhuwakul." vyvolal ženu, ktorá sa rýchlo postavila a docupitala si to k nemu.

„Paní, vy ste z Thajska, ale Kunpimookova výslovnosť je bezproblémová. "

„Je, máte pravdu. V Ilsane žijeme od malého narodenia, preto vie tak dobre rozprávať." vysvetlila kostrbato. NamJoon súhlasne pokýval hlavou, podal jej pero a ukázal kam sa podpísať. Podal jej aj obálku a rozlúčil sa s ňou úklonom.

Po nej prišla paní Chanová, z Austrálie. Slečna Miaghao z Číny a ostatní už len s kórejskými koreňmi. Všetci urobili to isté, podpísali papiere, nezabudli prihodiť úsmevy hollywoodských hviezd a rozlúčili sa s pánom skvelým učiteľom. Takmer všetci.

„Pán Jeon?"

„Je to pán Kim."

„Prosím?" NamJoon zdvihol pohľad k mužovi pred ním. Odetý bol v bielom tričku a modrých rifliach s kockovanou košeľou, len tak prevesenou cez plecia. Vlasy mal vyperoxidované a na krátko strihnuté. Na rukách držal malého Jungkooka, ktorý na učiteľa pozeral cez ofinku.

„Nevolám sa Jeon. Som Kim. Kookie -Jungkook je Jeon." oznámil potichu, očami zabodnutý do papierov.

„Ah... Chápem. Ospravedlňujem sa za svoju nevedomosť, pán Kim. Aj ty prepáč, Kook."

„To je v poriadku, stáva sa to často." mávne nad tým pán Kim rukou.

„Kam ten podpis?"

„Tu. Nech sa páči." ukázal Joon na kolonku a podal mu pero. Pán Kim ho prijal, urobil rýchli pohyb zápästím a jeho podpis sa vynímal na bodkovanej čiare. NamJoon si papier založil k ostatným a natiahol k pánovi Kimovi ruku opäť, s obálkou.

„Vďaka."

„Nemáte zač. Vidíme sa zajtra, Kook. A ešte raz, všetko najlepšie k narodeninám."

„Ďakujem, dovidenia." šeplo dieťa.

„Dovidenia, pán Kim."pozdravil Joon muža.

„Dovi." odzdravil stroho a už ich nebolo. NamJoon zvesil ramená a vydýchol nosom. V hlave mal veľa otázok, ale práce a vybavovačiek okolo neho oveľa viac. Preto sa do toho pustil skôr ako bolo neskoro.

„Ah! Och-Au!" vydával zo seba NamJoon pri naťahovaní svojich stuhnutých svalov a kostí v chrbtici. Nad papiermi sedel už dve hodiny a stále nemal koniec. A to bol len začiatok školského roka!

„Ocko!" začul hlások svojho synčeka a okamih na to, čelil jeho útoku.

„Ahoj, TaeTae. Ako bolo, hm? A čo tu robíš? Nemal by si byť v družine, kým po teba neprídem?" chytil Taeho pod rúčkami a posadil si ho na koleno. Chlapček sa pohodlne usadil a obdaroval ocka úsmevom.

„Bolo najviac úžásňacky! Pán učiteľ povedal, že teraz sme už veľkí! A, že budeme mať veľa domácich úloh a povinností, ale to nevadí, teším sa na to. A bol som tam, ale nudil som sa pretože som ostal posledný a pán učiteľ mal papierovačky, tak som ťa prišiel skontrolovať." dorozprával Tae a zatľamil sa na ocka.