𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLIX.

  Keď odbila ôsma hodina ranná, NamJoon vyštartoval z postele. A keďže v predošlý deň nemal na upratovanie čas a, povedzme si úprimne, ani náladu, tak sa do toho musel pustiť v nedeľu - napriek tomu, že to bol deň odpočinku a oddychu. Snažil sa robiť všetko v tichosti, aby syna nezobudil, ale, čo čert nechcel, pri príprave raňajok lakťom zvalil plastový pohár a ten sa odrazil od zeme minimálne päťkrát kým pokojne spočinul na kachličkovej podlahe. 

„Oci?" ozval sa rozospatý hlások z izby, ktorá bola oproti kuchyni. 

„Prepáč, Taehyungie." ospravedlnil sa mu Joon a pohár zdvihol. Do minúty sa k nemu chlapček docapkal, trúc si zlepené očká. „Nechcel som ťa zobudiť, tekvička." vzal ho na ruky a pobozkal na líce. Chlapček sa oprel o ockove rameno, zívol si a znova zadriemal. NamJoon sa zatľamil. Spomenul si na časy, kedy bol Taehyung ešte batoľa - s nie najlepšou imunitou a ocko s ním často takto presedel noci i dni, pričom sa učil na štátnice, či ústne skúšky. A bez ďalších slov, s nie už tak drobným drobcom, nenáhlyvým tempom dokončil raňajky. 

„Je nedeľa, prečo musím vstávať tak skoro?" opýtal sa mldaší kým potom, čo ho ocko zobudil čvachtavými pusinkami.

„To je tajomstvo." posadil ho na linku a oduté tváričky vzal do dlaní. „Taehyungie. Zobuď sa, lebo ťa zjem." štípol ho jemne do líc. „Som tatko medveď a vieš, čo takí taktovia robia, keď ich medvedíky nepočúvajú? Takto ich vezmú-" chytil ho pod pažami, „a urobia fúúúú!" zodvihol ho so smiechom do vzduch. 

„Nie, ocko, nie!" smial sa Tae, ale to dospeláka neodradilo a začal mu fúkať do bruška. Taehyungie sa rehotal, metal, zakrýval ockovi pusu. 

„Už budeš počúvať ty môj zimný medvedík?" odtiahol sa NamJoon a synčeka si stiahol do objatia.

„Budem." dosmial sa s výdychom. „Aké tajomstvo?"

„To je tajomstvo. Podstatou tajomstva je byť tajné."

„Ale, ocko, mi nemáme tajomstvá." urobil na neho psie očká. 

„Poobede sa to dozvieš, teraz ideme papať." povedal nakoniec, frnkol mu po nošteku a malý si odhryzol z chlebíka so zamračenou grimasou. Zjedli všetko a špinavým riadom naložili umývačku riadu. Potom sa osprchovali, obliekli do pohodlných vecí a začali upratovať. Nebolo toho tak veľa. Prejsť dom s vysávačom - pričom ocko naháňal chlapča sem a tam predstierajúc, že je doktor Oktopus zo Spidermana, pretrieť poličky, vyvetrať každú a jednu miestnosť, vymeniť posteľné prádla a potom sa v nich schovávať, vybrať práčku a uložiť hračky, s ktorými sa predtým museli pohrať. Zabralo im to celé dopoludnie. Joon znova objednal obed z reštaurácie a obaja Kimovci zemiakové placky spráskali pri sledovaní dobrodružstiev troch malých prasiatok. A keď na digitálnych hodinách zasvietila veľká dvanástka, NamJoon začal očami skenovať obrazovku mobilu. 

„Už je poobede, povieš mi to tajomstvo?" 

„Nebuď nedočkavý. To tajomstvo... Sa ti ukáže samo. Možno čaká na to kým si urobíš domáce."  

„Mám len jednu úlohu. Z kórejčiny." postavil sa malý na nohy a utekal pre školskú tašku. Vybral modrý pracovný zošit spolu s peračníkom a rozložil sa na stolík v obývačke, ako zvyčajne. Šikovne vypĺňal biele políčka, okusukúc koniec pera. Keď už aj to mal hotové a SeokJin sa stále neozýval - Joon malého obliekol do bundy, čiapky a šálu, tak isto aj seba a spoločne šli na dvor. Na stromoch už neboli lístie, kvety zvädli a zem mrzla. Joon malému podal hrable a sám si vzal motyku. Pustili sa do zveľaďovania ich malej záhradky. Odpad naložili do debny a neskôr vysypali do diery v zemi - kompost. Tae sa sklonil a medzi rastlinkami hľadal dážďovky a slimáky, zatiaľ čo Namjoon šiel po poštu. A práve keď si čítal od koho listy dostal - začala mu vo vrecku vyhrávať zvučka.