𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLVI.

  Taehyungie sedel na ockových kolenách, ujedal slané praclíky a počúval ako traja dospeláci debatovali. Strýkovia Yoongi a Hoseok k nim prišli na návštevu. Najnižší z nich, Gie sa rozrozprával o novom projekte, na ktorom pracoval - a keď, že sa všetci traja rozumeli do hudby a museli povedať svoj názor, zabralo im to hodiny.

„...máš čo robiť, Gie. Do kedy to má byť hotové?"

„Uhm." tmavými očami švihol po rolexkách na svojom zápästí, „do konca mesiaca. A potom mám voľno. A Jiminieho beriem na Bora Bora."

„Len aby ste neostali doma doma. Ide zima." podotkol Hoseok s plnými ústami a malého tým rozosmial. 

„Strýko, ale Bora Bora leží takmer na rovníku, tam je stále teplo."

„Klimatické zmeny sú reálna vec, my darling." povedal Hobi s kostrbatým britským prízvukom. A zasmiali sa všetci.

„Aj vy by ste mohli niekam ísť, Joon." 

„Tiež som nad tým premýšľal, ale pravdepodobne pôjdeme len k mojej mame."

„K babke?" 

„Áno, k babke." pohladil syna po jemných vlasoch a stlačil ho medzi pažami, pričom mu hlavu zavrtal do malého ramienka. Taehyung sa zachichotal - šteklilo ho to. NamJoon sa poriadne nadýchol, malý stále voňal ako novorodenec. 

„A budete tam celé prázdniny? Myslel som, že si urobíme nejaký spoločný výlet."

„Je príliš skoro niečo také riešiť, Hobi. Nevieš, čo sa do tej doby môže stať."

„Neprivolávaj nič zlé, Gie!" klopkal ryšavec po drevenom stole.

„Neprivolávam! To ty si hneď domýšľaš tie najhoršie scenáre."

„Hej? Hej?! Ja?"

„Hej, ty." povedali NamJoon a Yoongi naraz. Hoseok odul tváre a zložil si ruky na hrudi.

„Strýko Hoseok, nehnevaj sa. Ocko a strýko Gie si len robia srandu." Taehyung zoskočil na zem a pribehol k nemu. Vzal mu tvár do ručičiek a zamračil sa. „Kamaráti sa stále naťahujú. Nemyslia to vážne. Môj ocko ťa má rád. A strýko Yoongi tiež." usmial sa nakoniec. Hoseok sa uchechtol. A objal ho. 

„Si veľmi múdry chlapec, TaeTae."

„To počúvam často." povedal druhák, dospeláci sa rozrehotali a téma šla ďalej, prelínajúc sa do ďalšej a ďalšej.

  Oblohu zakrývali husté, tmavé mraky a podfukoval chladný, štipľavý vietor. Taehyungie pochrapkával pod dekou na NamJoonovom pleci pričom vyprevádzali hostí.

„Dajte vedieť keď dôjdete domov."

„Napíšem ti. Som zvedavý ako nájdem tých dvoch." 

„Jimina s Jinom?" opýtal sa Hoseok, trasľavý ako osika.

„Hej. SeokJin písal Jiminiemu, že idú niečo oslavovať - takže pili."

„U nás tiež oslavujú. Moja sestra s manželom majú dnes výročie. A opatrovateľka odchádza - za polhodinu? Gie, musíme ísť!" popohnal najstaršieho z trojica ryšavý. 

„Idem, idem. Dobrú noc, Joon. Aj tebe, Tae." poláskal chlapčeka po hlave a aj s Hoseokom sa dotrepali k autu, cestou sa hádajúc o bohviečom zas. Starší Kim im ešte zamával a s pobaveným výrazom zavrel vchodové dvere. So synom stále v náručí vošiel do obývačky a zložil z neho deku. Potom chlapca uložil na pohovku a začal s upratovaním. So zvláštnym pokojom na duši. Boli to namáhavé dva týždne, počas ktorých NamJoon nebol sám sebou. Stále uvažoval nad čiernovláskom, nad tým ako, kedy a čo vlastne by mu chcel povedať. A keď ho dnes videl - nemal pocit, že mu SeokJin niečo zazlieval. Čo ho neskutočne tešilo. Napokon malého prezliekol a uložil, s posledným zaželaním dobrej noci. Pred polnocou zaľahol do svojej postele a, po dlhej dobe, spokojne zaspal.