𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XI.

Nasledujúci deň - nedeľu, prežili tak ako každý týždeň. Pospali si do obeda, ukuchtili samgyetang, kuraciu polievku a po zvyšok dňa sa hrali, robili veci do školy alebo sa len tak váľali v posteli a rozprávali sa. Malý nerozumel ako sa mohol od tety Am dostať do svojej postieľky. A aj keď mu to NamJoon povedal, neveril mu. Vraj sa transportoval, ako to robia mimozemšťania.

„Dobre, Tae. Dostali ťa sem malý zelený chlapíkovia. Vzdávam sa!"

„Ja som to vedel! Ale prečo si mi to nepovedal hneď?"

„Prečo? Poviem ti prečo... Lebo som jeden z nich! Uah! Utekaj lebo ti zjem mozog!"

„Ocko, mozog papajú zombíci!"

„Tak na tebe budem robiť pokusy! Uvidíme ako dlho vydržíš kým ťa budem štekliť!" zasmial sa NamJoon a jeho prsty začali behať ho synových bokoch. Tae sa zvíjal od smiechu, div, že sa nepocikal. 

„Ocko! Nie, prosím!" smial sa ďalej a Joona to neodradilo.  

„Prišiel si na moje tajomstvo! Musíš mi prisahať, že to nikomu nikdy nepovieš, inak ťa ušteklím k pocikaniu!" neprestával NamJoon. 

„Pri-prisahám, ocko!" zakričal malý a Joon nakoniec povolil svoje zovretie. 

„Ocko... Ani sušienke to nemôžem povedať?"

„Ani sušienke."

„Prečo?"

„A prečo áno?"

„Lebo ho mám rád."

„Rád? Veľmi?"

„Veľmi! A aj on mňa, povedal mi to."

„Čo ti povedal, Tae?"

„Že som jeho najlepší kamarát! A, že ma má veľmi, veľmi rád!"

„To ti povedal Kook?"

„Povedal som mu to ja a on povedal, že on tiež..." zabľabotal Tae a NamJoon ho objal okolo malých ramienok. 

„Môj chlapček, som na teba hrdý." zašepkal mu NamJoon a Taehyung sa usmial. 

„Môžme sa ísť hrať s autíčkami, ocko?" 

„Postavíme autodráhu?"

„Áno!" zapišťal malý a už utekal do detskej izby. 

  S autami sa hrali do večera, potom všetko pekne upratali, dali si večeru, umyli sa a obaja zaľahli do Taeho izbičky. Bol spln a Taemu sa v také noci ťažšie zaspávalo. Joon ho držal v náručí, šepkal mu rozprávku o kocúrovi v čižmách a nepustil ho kým necítil, že telíčko oťaželo a synček mu nezaspinkal. Opatrne sa vymotal z perinky a opustil detskú izbu. Nachystal nejaké veci na pondelkové ráno, dal si upokojujúci kúpeľ aj s penou a sviečkami a nakoniec, niekdy okolo desiatej zaľahol do postele. 

Ráno vstal skôr ako obyčajne. Niekedy okolo piatej ráno a prevaľoval sa v posteli. Vedel, že už nezaspí, ale nechcelo sa mu vstávať z tepľúčkej postele. Lenže povinnosti ho k tomu prinútili a tak vstal a rozhodol sa využiť toho, že sa zahral na ranné vtáča. Urobil špeciálne raňajky - lievance so sirupom a čučoriedkami. Sebe urobil extra latte a na desiatu obom pripravil rýžové koláčiky. Všetko pekne zabalil a vložil do tašiek. 

„Dobré ráno, ocko! To sú lievance?" prikradol sa k nemu Tae. 

„Dobré, TaeTae, áno sú! Koľko si dáš?"

„Uhm... Všetky?" usmial sa Tae na NamJoona a Joon len pokrútil hlavou. 

  Do školy dorazili tak akurát na dlhú rozlúčku, pozdravenie sa kolegom, spolužiakom a pripravenie sa na prvú hodinu. NamJoon mal výtvarnú výchovu a Tae matematiku. Obaja sa snažili vydať zo seba to najlepšie. Joon sa pokúšal deťom vysvetliť, že od nich chce aby nakreslili najkrajší zážitok z leta. A Tae sa snažil pochopiť počítanie príkladov so zátvorkou. U oboch to dopadlo sľubne. Rovnako ako aj zvyšok hodín.