𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

VIII.

  Po náročnom dni plnom čiar, ceruziek a gúm, sa NamJoon a Tae konečne viezli domov. Počasie za oknami sa menilo - obloha tmavla a dvíhal sa vietor. Už deň predtým hlásili búrku s vetrom o rýchlosti 90 km/h. Kvapkami veľkosti hrášku a možným krupobitím. NamJoon dobre vedel, že v tú noc sa nevyspí. Taehyung mal totiž astrofóbiu - panický strach z búrok. Preto sa vždy počas búrky tlačil k ockovi, plakal a nedal sa utíšiť. 

Po príchode domov si obaja umyli ruky, zhodili zo seba oblečenie a preobliekli sa do bežného domáceho úboru - staré tepláky, potrhané tričko, nesúrodé ponožky. Zložili sa do obývačky, Tae si robil domáce úlohy a Joon opravoval prvé pokusy o písanie. 

„Ocko, môžem si ísť po cukríky?"   

„Môžeš. Ale nie veľa, vieš, že ťa bude potom bolieť bruško."

„Nie sú pre mňa." zasmial sa Tae a povedal to ako samozrejmosť. 

„A pre koho potom?" pozrel na neho Joon so zdvihnutým obočím. 

„Pre sušienku! Má ich veľmi rád!"

„Sušienka?"

„Ocko... Pre Kookieho! Z tvojej triedy! Chodíme spolu do družiny! A moje cukríky mu veľmi chutia." kýval hlavičkou Tae pri svojom rozprávaní. 

„Vy ste kamaráti?"

„Sme! Hráme sa spolu kým po neho nepríde jeho ujo Jimin. Staviame kocky, kreslíme si, pozeráme rozprávky o mačičkách. Alebo sa rozprávame o hviezdach, tiež ich má veľmi rád! Vraj ich sleduje z terasy s bratom..."  

NamJoon len vyvaľoval oči. Vedel, že Tae sa rýchlo skamaráti s hocikým. Ale nikdy by nepovedal, že za dva týždne bude o Kookovi hovoriť ako o svojom kamarátovi.

„I am shook, Tae." zadramatizoval Joon - sánka mu padla, oči roztvoril a dlane si priložil na líca, na čo sa Tae zasmial, až spadol na zem. 

„Som rád, že sa s Kookom kamarátiš. Potrebuje kamarátov, ale čo keby si mu zajtra doniesol niečo iné ako cukrík?"

„A čo? Keď jemu tak chutia!"

„Niečo, menej sladké? Urobím niečo, čo mu zajtra vezmeš, dobre?"

„Dobre, ocko! A pomôžeš mi teraz s tým príkladom?" ukázal prštekom na príklad v učebnici. 

NamJoon sa už cez dve hodiny trápil v kuchyni s mrkvovým koláčom, ktorý mal zajtra Tae dať Kookovi. Všade bola múka, kúsky mrkvy a tiché nadávky. Tae bol zavretý v izbe a sledoval videa o roztomilých mláďátkách a NamJoon bojoval s chutným koláčom. 

„Ale no ták! Kim NamJoon, nevieš vymiešať obyčajné vajíčka?" pokarhal sa. 

Po ďalšej pol hodine konečne zavrel rúru aj s jeho protivníkom a mohol sa pustiť do upratovania. Ukladal taniere do umývačky, keď začul hrom nasledovaný krikom. 

„Ocko! Ocko!!!"

„Už idem, Tae." nechal taniere taniermi a utekal do detskej izby. Jeho synček ležal na zemi, klepal sa a hlasno vzlykal. Joon k nemu prišiel, vzal ho na ruky a začal s ním hojdať zo strany na stranu. 

„Tíško, Tae. Ocko je tu. Tíško." kolísal ho. Lenže to nepomáhalo, ako furt keď sa to stalo. Joon vedel, že má ešte necelú hodinu, kým sa koláč dopečie. Preto, i s klepajúcim sa Taem, išiel do naj-tichšej miestnosti v dome, jeho spálne. Položil sa s telíčkom do postele, prehodil cez nich chlpatú deku a láskal synčeka po hlavičke. 

„Taehyungie, psst. Nemáš sa čoho báť. Ocko je tu, ochránim ťa pred búrkou."

„Ocko... Ono to veľmi búcha a hučí!" zapchával si malý ušká.