𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLVII.

   Zabudnite na motýle, nič také pri bozkávaní nezažijete. Teda aspoň tak by to neopísali NamJoon so SeokJinom. Bol to skôr elektrický prúd, výboje pod ich pokožkou. Naskakovali im zimomriavky, iskrili končeky prstov, aj tie na nohách. Bolo to o čosi iné ako predtým, v škole. Tentokrát boli odvážnejší, dychtivejší a predsa opatrní. Keď sa odtiahli, prepukli v smiech. Odľahlo im. A s každým ďalším bozkom, dotykom sa cítili lepšie a lepšie.

„Na stupnici od jednej po desať - ako dobre to išlo?" Amber, ktorá doteraz sedela pri detskom stole sa prikmotrila k svojmu kamarátovi a vyzvedala čo a ako, hneď ako sa vrátil na oslavu, vyškerený od ucha k uchu.

„Jedenásť." zasmial sa NamJoon nad otázkou modrovlásky. A ona nad jeho odpoveďou. „Rád by som počul aj ho Henrym, keď už sme pri tom..." štuchol do nej a žena si odkašľala, šikovne meniac tému s hlasným Karaoke!, a vyletela na nohy. Joon zakýval pobavene hlavou a očkom hodil po detskom kútik, kde sa hrali deti. Taehyung si ho všimol a už-už sa škrbal do ockovho lona. 

„Bol si za pánom Kimom?"

„Ako vieš?"

„Teta Am mi to povedala. A nepopieraš to. O čom ste sa rozprávali?"

„O tom, že ho po hostine počkáme a pôjdeme k ujovi Markovi - spoločne."

„Pôjde aj Kookie?"

„Asi nie. Kook je u mamy, pamätáš? Ale môžeš sa opýtať pána Kima, či k nám zajtra neprídu." pohladkal ho po hlavičke a chlapček sa celý usmievavý rozbehol späť k zvyšným školákom, sediac pri stole plnom hračiek.  

  Dary sa rozdali, jedlo zjedlo a popilo a hostia spokoní naskakovali do aut a odchádzali domov. Takmer všetci hostia, NamJoon so synom a Amber ostali vo vnútri podniku. Stáli pri pulte, malý sa točil na barovej stoličke a popíjal džúsik, ktorý mu ocko kúpil a dospeláci debatili s barmankou. Nečakali dlho. Čiernovlasý sa ukázal po necelej polhodine s otráveným výrazom. Brunet sa ani nestihol opýtať a Jin, ktorý si všimol mladšieho ustarosteného pohľadu, len záporne pokýval hlavou. Šiel totiž rovno z hlavnej kancelárie. Ako sa dalo čakať, potom čo podal šéfovi dokument o svojej výpovedi, Taemin sa nahneval. Skúšal sa SeokJinovi vyhrážať, tlačiť naň. Keď ani to nezaberalo a Jin mu protirečil, rozhodol sa jeho, teraz už bývalý zamestnávateľ použiť tvrdšie slová a nepekné výrazy. Niektoré z nich vážne zaboleli, ale Jin sa tým nezapodieval. Chcel odtiaľ konečne odísť a tak aj urobil, keď Taemin pochopil že nič viac nezmôže a listinu mu podpísal. 

„Ospravedlňujem sa, že to tak trvalo, mal som nejaké posledné vybavovačky."

„Nič sa nestalo, som rád, že to máš za sebou,"SeokJin sa nad tou poznámkou pousmial a sledoval ako mladší z mužov pokynul modrovlasej žene aby pristúpila bližšie. „Rád by som ťa s niekym zoznámil. Amber - SeokJin. Seokjin, toto je Am." predstavil ich a dvojica sa slušne uklonila. 

„Viem, že sme sa už stretli, ale chcela som vás aj spoznať - Joon a Tae o vás často rozprávajú. Amber, Am skrátene."

„Aj vás už párkrát zmienili. SeokJin." zasmial sa. „Teší ma."

„Mňa tiež. Rada by som s vami klábosila a ohovrála - ale vy si toho máte dosť čo povedať. A mňa čaká odvoz, preto sa s vami nateraz lúčim a prajem ešte krásny deň!" uklonila sa im aj barmanke, po svojom teatrálnom prejave a už jej nebolo.  

„Je-" 

„Je divná, my vieme, ale preto ju máme tak radi.“ skočil mu do reči brunet, s ťažkým povzdychom. „Dohoda platí?"

„Si píš, už nech sme preč. Ahoj, Jisoo.“ mávol dievčaťu za dreveným pultom a podišiel k chlapcovi. “Poď, Tae. Aká bol oslava?" vzal malého na ruky akoby to bolo niečo prirodzené, automatické a bok po boku vyšli do sychravého počasia. Mrholilo, cesty sa ligotali a dáždniky chránili svojich majiteľov pred kvapkami. Kým Taehyungie rozprával o tom ako sa s Jacksonom a Juniorom hrali na vykrádačov hrobiek - NamJoon odmkol auto, zatiaľ čo Jin chlapca usadil do sedačky a pripútal ho, načúvajúc každému slovku.