𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXI.

Mraky zakrývali nebo a bránili slnečným lúčom zavítať na zem. Preto bol Joon veľmi zmätený, keď mu zvonil budík, no za oknom to vyzeralo ako pred východom slnka. Trvalo mu niekoľko dlhých minút kým si to uvedomil, prebral sa a bol schopný začať normálne fungovať. Potom to už nejako šlo. Káva, raňajky, oblečenie. Prebudenie malého a jeho príprava, hygiena, desiata a hľadanie teplejších kusov ošatenia. Nakoniec skončil pri tričku s dlhým rukávom, hrubšou mikinou a nepremokavou bundou. Na dolnú časť telíčka navliekol podkolienky, boxerky a nohavice. Vedel, že vonku bude zima a potrvá kým sa autobus nahreje. Nakázal Taemu, aby si dal mikinu potom dole - ak by mu bolo príliš teplo. Synček súhlasil a unavene prikývol. Pokiaľ sa z domu vytrepali prešla ďalšia polhodina, plus ešte dvadsať minút do školy, čo vám poviem, prišli len tak-tak. Autobus už bol na mieste, rovnako ako väčšina žiakov. NamJoon sa ospravedlnil za oneskorený príchod a Lee nad tým len mávol rukou. 

„O koľkej asi prídete?"

„Okolo trinástej. Deti pôjdu ešte na obed a potom rovno domov. Uvidíme, či neskočíme do nejakého nákupného centra, zavolám ti."

„Vďaka, Lee! Hej a včera som zabudol, Amber som kúpil knihu, kopačky a dres." 

„Ešte, že si mi povedal, už som mal nejaké topánky vyhliadnuté! Pohľadám niečo iné!" zasmiali sa obaja a nevšimli si, že Tae sa od hlúčiku spolužiakov priplietol k deťom z iných ročníkov. Poznal ich cez ocka a z chodieb. Chvíľu sa o niečom bavili, ale potom si všimol vysokého muža s malým hnedo-vláskom ako sa cez žiakov predierajú do budovy školy. Bezmyšlienkovite sa rozbehol k nim. 

„Sušienka! Kookie!" kričal a prestal s tým, až keď sa malý chlapec otočil so zajačím úsmevom na tváričke. 

„TaeTae! Ahoj!" pozdravili a Tae sa mu hodil okolo krku. SeokJin na nich pozeral a neubránil sa úsmevu. 

„Dobrý deň!" uklonil sa mužovi Taehyung a venoval mu roztomilý úškrn. Jin sa zasmial a tiež sa vychovane pozdravil. 

„TaeTae, prečo nemáš školskú tašku?"

„Dnes idem do divadla, Kookie! Dnes nebudem v škole. Ani v družine."

„T-takže ťa neuvidím celý d-deň?" zafňukal Jungkook a chytil Taeho za ruku. 

„Neboj sa, sušienka! Pôjdeme za mojím ockom, on to vybaví!" upokojoval malého chlapčeka rovnako  malý Tae. Potom pozrel s prosíkom v očiach na SeokJina, ktorého líca, sa pri spomenutí NamJoona sfarbili do jemne jahodovej farby. 

„Prosím, môžme ísť za ním?" 

„Jinnie, prosím, môžme? Sľubujem, že si upracem izbu!" pripojil sa k Taemu Kook. Jin sa zhlboka nadýchol, oboch chlapcov chytil za ručičky a začal sa tlačiť a raziť si cestu k NamJoonovi, ktorý sa stále zabával s Leem. Až keď boli meter od neho, zaregistroval ich a vyvalil oči. 

„Dobrý deň, pán Kim! Ahoj, Kook. Taehyung?"

„Dobrý deň, pán učiteľ. Dobré ráno, pán učiteľ Lee..." pípol Kooks a schoval sa za blonďákov chrbát. 

„Dobré ráno, pán učiteľ. Váš syn by sa s vami rád o niečom porozprával." povedal SeokJin a ukázal hlavou na Taeho, ktorý v tej chvíli robil grimasu na Kookieho. 

„Och, a o čom, Tae?" vyzvedal Joon a čupol si pred svojho malého. Aby mali rovnakú výšku, ale aj aby nemal tak dokonalý výhľad na Jinove plné pery, farebné líčka a hnedé, krásne oči. 

„Dnes nebudem v škole! Ani v družine?"

„Nie, prídeš a ideme s Amber na obed a potom domov, prečo?"