𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

X.

„Kriste! A pamätáš keď sme mali tú battle a Yoongi tam zarepoval to svoje - Suga Jjang Jjang man boon boong ?" zarehotal sa Hobi až skoro zletel zo stoličky. NamJoon od toho tiež nemal ďaleko. Už viac ako dve hodiny sedeli, jedli a zabávali sa na svojich mladších ja a ich výstrelkoch.

„Bože, alebo keď sme sa snažili zladiť sa pri I believe I can Fly. Som rád, že nás zo štúdia nevyhodili."

„Mi ani hovor! Och... Staré dobré časy. Chýbalo mi to."

„Čo ti chýbalo? Naše úžasne účesy? Mne moja ovca nechýba."

„Chýbal si mi ty. Niekto s kým sa dá normálne porozprávať."

„A Gie? Nie ste v kontakte?"

„To vieš, že áno. Sope, len tak nezničíš, ale odkedy má niekoho, nie je to ako predtým." mykol Hobi smutne ramenom. 

„On niekoho má? Koho? Niekoho zo školy?" 

„Nie. Pamätáš si na toho chalana, čo si s ním písal? Ten ChimChim."

 „Ten, čo sa nikdy nestretli? Osobne."

 „No... Práve, že stretli. A sú spolu už tri roky. Vlastne, bývajú tu. Ten ChimChim tu býva s kamarátom a Gie za ním jazdí zo Seoulu. Vedel si, že tam dostal prácu? Píše texty pre spevákov!" rozpovedal mu Hoseok a Joon sa takmer zadusil vlastnou slinou. 

„Tu? Nikdy som ho tu nevidel a bývam tu už štyri roky."

„Nie je to sranda? Všetci traja sme sa ocitli tu, v Ilsane! Ty kvôli práci a malému. Ja kvôli sestre a Eunbi a Yoongi kvôli Jiminovi." zasmial sa Hoseok a hodil do seba obsah poháru na stole, Sprite.

„Jimin? Park Jimin?" vytreštil Joon oči. 

„Hej... Odkiaľ vieš?"

„Jeden chlapec, z mojej triedy - skoro každé ráno s ním chodí Park Jimin. Vlastne, keď sme sa v škole stretli, chvíľku po tvojom odchode, prišiel on."

„No ty vole! A ja som si myslel, že som v tom aute videl Gieho! Ale nešiel som sa pozrieť! Počkaj, hovoríš, že chodí s tvojim žiakom?"

„Hej! Jeon Jungkook, taký maličký, nedávno mal šesť rokov."

„Ale keď mal šesť, nemôže byť ich. Veď vtedy sme boli s Giem ešte spolu každý deň, Jimina nepoznal." 

 „Nehovorím, že ich. Kookov zákonný zástupca je Kim SeokJin."

„Vieš, čo? O tomto by sme sa mali porozprávať s Yoongim. Príde, niekedy cez týždeň." 

„Neviem, či budem môcť, mám syna, Hoseok."

 Viem, viem! Vezmeš aj jeho. Z tvojho rozprávania viem, že sa mi bude páčiť. Veď už keď sa narodil, vieš, že už vtedy sme ho s Giem zbožňovali." navrhol Hobi a NamJoon našpúlil peru. 

„Dobre. Dohodni to s Giem a daj mi vedieť. Už je veľa hodín a ja musím ešte po Taeho."

„Hej, rozumiem. Neboj, teraz, keď som vás našiel, budem vás otravovať furt!" zasmial sa Hobi a zavolal čašníčku.       

  NamJoon sa s Hoseokom rozlúčil, bratsky sa objali a Hobi sľúbil, že sa ozve. 

 „Dávaj an seba pozor!"

„Jasné aj ty. A pozdravuj malého." 

„Hej, aj ty Eunbi." zasmial sa Joona a nastúpil do auta. Celou cestou sa usmieval. Poobedie strávené s Hobim mu prospelo. Na chvíľu zabudol na povinnosti a starosti a znova to bol stredoškolák s jediným problémom - domácou z matematiky. Ale realita ho udrela, keď sa zamyslel nad témami, ktoré preberali. Špeciálne jedna z nic. Nevedel, čo si o Kim SeokJinovi myslieť. A veci, čo mu Hobi povedal... Mohol byť SeokJin, ten kamarát, s ktorým Jimin býval? A, čo Kook? Koho je to dieťa? Kde vlastne SeokJin pracuje? A prečo býva s Jiminom alebo s niekym iným? Bolo to veľa otázok a žiadna odpoveď. Ale zaujímať sa musel, Kook a Tae sa kamarátili. A Jungkook bol jeho žiak. Lenže nevedel, ako sa dopátrať k odpovediam.