𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

IV.

Nasledujúce ráno, kmitalo už tak ako malo. NamJoon opustil bezpečie svojej postele z dubového dreva, ešte pred siedmou. V skromnej kúpeľni si doprial studenú sprchu, hygienu tváre aj úst a pri odchode ešte vybral práčku. V kuchyni ukuchtil pre Taeho niečo pod zub - zeleninka na pare s chlebom a maslom. Sebe urobil niečo podobné a svoj obľúbený nápoj, latte.

„Dobré ráno, ocko..." poprial malý ospalý chlapček a objal ockovu nohu. Zívol si a pretrel očká.

„Ahoj, TaeTae. Pripravený?" poláskal ho NamJoon po hlavičke.

„Ale áno! Ocko, nezabudni nám desiatu a tiež papať do družiny."

„Nezabudnem, utekaj sa napapať teraz a potom umyť, dobre?" podal mu modrú plastovú misku s mrkvičkou, paprikou, kukuricou, špargľou a zelerom. Tae mu poďakoval a utekal do obývačky. NamJoon sa pustil do desiaty - toasty s arašídovým maslom a džemom. K tomu jablkový džús a čoko-keksík. Zbalil to do vrecúška a odniesol do chodby, kde ležala jeho pracovná taška a Taeho ruksak v tvare dinosaura.

„Tae! Budem v spálni, dobre?"

„Dobre, ocko!" odkričal Tae. NamJoon sa zavrel do svojej izby a zamieril ku komode s oblečením. Stále svietilo slnko, pražilo. Preto si nemohol obliecť nič tmavé alebo hrubé. Zvolil biele tričko s červenými pásikmi, s krátkym rukávom a voľnejšie modré rifle. K tomu doladil biele tenisky a cez rameno si prehodil zelenú bundu z ľahkého materiálu. Učesal si vlasy a nasadil na nos okuliare. Nebol úplne slepý, ale potreboval ich.

„Ocko, už som napapaný aj umytý!" začul spoza dverí. Preto sa prestal zabývať sebou a išiel ku svojmu malému. Tae sedel na svojej postieľke a kyvkal nožičkami.

„Čo by si si chcel dnes obliecť?" opýtal sa Joon a otvoril skriňu. Tae pokrčil obočie a našpúlil pusinku. Hľadel do skrine a sledoval nehybné kopky oblečenia.

„To tričko s farebnými rukávmi!" zapišťal Tae a ukázal palčekom na tretiu poličku. NamJoon sa usmial a vybral to, čo si Tae zvolil. Bolo to žiarivo modré tričko s pravým rukávom rúžovej farby a ľavým fialovým. Na prednej, ľavej strane mal nemalé žlté vrecko. Tae si tam schovával sladkosti, o ktorých nikto nevedel. K tomu si vzal kraťasy a žlté topánočky na suchý zips. Svoj look zaklincoval modrou šiltovkou.

„Hotovo! Môžme ísť." zavelil a utekal do chodby. NamJoon sa pobral za ním, cestou vzal obe ich tašky, kľúče a doklady, ktoré boli položené na skrinke.

„Dnes budeme dostávať knihy?"

„Áno, mali by ste. A ak to pán Lee urobí rovnako ako minule, budete si vyberať aj miesta na sedenie. A skrinky." povedal Taemu a zaparkoval na svoje miesto. Spolu s Taem vošli do budovy. Bolo tam už rušno. Mamičky so slzami v očiach, oteckovia s mobilami v rukách, deti s nepekným výrazom. Tie staršie, druháci, tretiaci, štvrtáci a poniektorí piataci postávali naokolo a bavili sa s priateľmi. Prváci sa motali okolo rodičov alebo starších súrodencov.

„Dobrý deň, pán učiteľ!"

„Dobré ráno, Suran." odzdravil piatačke a usmial sa na ňu.

„Dobrý, pán učiteľ!"

„Ahoj, Lucas." zamával hyperaktívnemu chlapcovi z tretieho ročníka.

„Zdravím, šéfe!"

„Už sme sa o tom bavili, Taeyang." skrivil jedno obočie pri pohľade na ďalšieho piataka.

„Prepáčte, šéfe." sklonil chlapec hlavu. NamJoon sa zasmial a predieral sa cez hlúčik ďalej. Pozdravil niekoľko dospelých a kopu malých. Joon bol na škole veľmi obľúbený. Deťmi aj ich zákonnými zástupcami. Bol spoľahlivý, usmievavý a zručný. Vedel naučiť veci do školy, ale aj do života. Neraz mu volali rodičia, aj mimo školy - jeho pracovnej doby, a prosili ho o radu.