𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLIV.

  Prvý deň v týždni sa pomaly blížil ku koncu, upršanému koncu, a väčšina ľudí sa náhlila do svojich domovov, kde sa mohli zvítať s rodinou, oddýchnuť si a načerpať síl do nového pracovného dňa. Avšak pán učiteľ Kim nebol jedným z nich. Ten namiesto toho stále okupoval svoje pracovisko, no nie, o nadčasy nešlo. NamJoon totiž stál pri katedre a SeokJin, zákonný zástupca jedného z jeho žiakov, mu nohy obtáčal okolo trupu a paže okolo vypracovaných ramien,  pričom si ľavou rukou mladšieho pridržal za zátylok. Začalo to nevinne, oboja ústa toho druhého opečovávali s jemnousťou, strachom. Lenže po pár minútach sa na to Joon vykašľal, blondýna schytil tesne pod zadkom a vyložil na stôl. Snažil sa. Nič nerozbiť, nerobiť hluk, nepoddať sa tomu úplne. A síce jeho horúce ruky mapovali SeokJinovo telo, aj keď len cez látku oblečenia. 

„NamJoon..." šepol starší do mierne opuchnutých pier a následne sa odtiahol, tak aby sa ich nosy stále dotýkali. Brunet splašene zaklipkal očami. 

„U-urobil som niečo zlé? Prepáč, Jin, ja- nechcel som aby-" cúvol, no starší si ho k sebe späť pritiahol.  

„Nie, nič si- nič si neurobil, nič zlé. Nemáš sa prečo ospravled- ospravedlňovať, Joon." pohladil ho po rozpálenom líci a NamJoon ho takmer nepatrne pobozkal na špičku nosa. „Len... Nechcem aby si to ľutoval."

„Budem, ale jedine ak toho budeš ľutovať aj ty, Jinnie."

„Ja-" chcel mu dať súhlas. Povolenie objímať, bozkávať ho a byť s ním každé ráno, deň, noc. No nemohol. SeokJin bol pesimista a hlavou mu prešlo všetko, čo by sa týmto vzťahom mohol pokašľať. Ak by na to prišla sociálka, Jungkookieho mama, vedenie školy - nie, to nemohol dopustiť. V stávke toho bolo veľa. „Prepáč ty mne, Joon." zvesil hlavu, „Nemôžem. Toľko by sa mohlo pokaziť- prepáč mi." smrkol. A Joonovi sa z tváre vytratila radosť. 

„Jin-" 

„Nie je to tvoja vina, NamJoon. Nie je to nikoho vina. Možno tak... Môže za to spoločnosť, v ktorej žijeme, ľudia naokolo. A doba, do ktorej sme sa narodili. Odpusť mi to." pošepkal mu ešte SeokJin a so zamlženým pohľadom zoskočil na zem, vzal zadriemaného brata a odišiel z miestnosti, nechávajúc tak NamJoona prepadnúť plaču a mizérii. Cítil sa ako idiot. Ešte pred pár hodinami hovoril sľúbil, že nebude tlačiť na pílu. A presne to urobil. 

„Kurva-" vydýchol prudko a zaťahal sa za hnedé pramene vlasov. Vzal si veci, triedu zavrel a malátnym krokom sa pobral preč.  Cestou našiel svojho syna, ako sa rozpráva s upratovačkou a snažil sa nasadiť svoj bezstarostný úsmev, lenže, nešlo mu to a Tae si toho všimol. Slušne sa paní s metlou pozdravil a utekal k svojmu zlomenému ockovi. 

„Ocko, čo sa stalo?"

„Nie, Tae, Teraz nie. Ideme domov."

„Jungkookie a pán Kim nás nečakajú? Stretol som ich a dal im Jungkookove veci, pán Kim mi poďako-"

„Taehyungie, prosím." povedal ťažko a zapol malému posledný gombík na kabáte, „nie, nečakajú nás. Museli- museli sa ponáhľať domov. A my tiež." potom obliekol aj seba a potiahol malého za ručku. 

„Ocko," pípol malý. Nestávalo sa to často, že videl svojho ocka v takejto nálade, preto sa bál. Čo ak mu do hlavy vošiel červík a nahováral mu škaredé veci? Alebo ho vymenili a skutočného ocka uniesli. Čokoľvek to bolo, mladý Kim sa rozhodol rozlúštiť to. „Si v poriadku? Neklam mi."

„Som, Tae. Len ma rozbolela hlava. Dám si čaj a ľahnem si, dobre?"

„A nemám radšej zavolať tetu Am? Nech sa o teba postará?"

„Nemusíš, ja to zvládnem, som nejaký chlap, nie?"

„Ale všetci potrebujeme pomoc. Aj super-hrdinovia." podotkol Taehyung a NamJoon sa na neho usmial. Vzal ho na ruky a vlepil mu čvachtavú pusu na čelo.