𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XII.

Po výdatnom obede a odvedení chlapcov do družiny, sa NamJoon zvalil na svoju stoličku a vydýchol prebytočný vzduch. 

„No..." začala Amber, ktorá sedela pri svojom stole a pozerala pred seba.

„No?"

„Nooo..."

„Am, už to povedz." zagúľal Joon očami. 

„Fajn, fajn... Takže! Mám taký dojem, že Tae si nenašiel kamaráta."

„Hm?"

„Ale prvú detskú lásku... Namie, veď vidíš tie jeho pohľady, úsmevy, to jeho chovanie."

„On sa tak chová stále, Am."

„Nie, nechová, Joon. Také iskričky v očkách nemá stále a pri všetkých!" ukázala naň prstom, na zdôraznenie svojich slov.

„Tak-tak-tak fajn! Zaľúbil sa! Do chlapca, do Kooka... Ale prvá láska, nikdy nie je tá pravá, Am." vyletel NamJoon na nohy a oprel sa o parapetnú dosku s pohľadom upreným na parkovisko. 

„Nam, to že to nevyšlo tebe alebo niekomu inému neznamená, že to tak je."

„Ale väčšinou! A Tae je ešte malý! Aj Kook! Oni ešte nevedia, čo je to láska. Ako taká!"

„NamJoon, kroť sa, hej? Prrr." zasmial sa Am a oprela sa vedľa neho. 

„Len... Nechcem aby sa Tae popálil. Ešte má čas."

„NamJoon, nejdú sa brať! Je to detská láska. Raz to muselo prísť. Neboj sa o neho tak, je to Kim! On to zvládne! A, čo sa Kooka týka... Nevyzerá, žeby bol schopný ublížiť muche! A očividne, má Taeho rád tiež." potľapkala ho po pleci. 

„Viem, ale..."

„Žiadne ale, Joon. Nechaj to tak. Nechaj ich žiť, fajn? A hanbi sa! Tvoj sedemročný syn si niekoho našiel a ty stále nič!" pre zmenu ho po ramene čapla a s úsmevom sa pobrala naspäť k svojmu stolu aby rozhodla, ktoré z deti z piateho ročníka pôjdu behať na závody, ktoré budú o týždeň. 

NamJoon sa už nevyjadroval. Nemal, čo povedať. Preto si mlčky sadol ku stolu a začal opravovať písomky, ktoré nedávno žiaci písali. 

  V ten deň šli zo školy rovno domov. Preliezačky v parku boli mokré po rannej prehánke, nákup bol zbytočný a nemali nikoho ku komu by išli na návštevu. V chodbe si do botníka odložili tenisky, na vešiak zavesili bundy a tašky hodili do kúta. Na utorok toho ani jeden z nich nemal veľa, Tae mal päť hodín a NamJoon tri pretože mu posledná hodina odpadla. Domáce malý nemal a NamJoon stihol všetky dôležité papiere už v práci. 

Sedeli v Taeho izbe na zemi a rozmýšľali akú hračku si do školy vziať. Bolo to ťažké a namáhavé, no nakoniec sa rozhodli pre hračku menom Tata - plyšáka s hlavou v tvare srdiečka, dlhými rukami aj nohami, navlečený do modrého pyžama so žltými bodkami. Tae s ním spával, bral si ho na cesty, sledoval s ním rozprávky. Dostal ho od svojho dedka, predtým ako umrel.

„Si si istý, Tae?"

„Som, ocko! Tata je moja najlepšia hračka! Chcem ju ukázať!"

„Dobre, TaeTae, ale vieš, že si na neho musíš dávať pozor."

„Viem, oci, neboj sa!" zasmial sa Tae a pritlačil si Tatu k hrudníčku. „Dám na neho pozor, sľubujem!" vyhlásil synček a Joon ho pohladkal po vláskoch. 

  K večeru si Tae vymenil knihy, nachystal si Tatu a oblečenie. S ockom si k večery na panvici opiekli cambalu - rybu, spolu s zeleninovou prílohou. Boli na ceste do Taeho izby, keď Joonovi začal zvoniť mobil. Číslo nepoznal, ale aj tak zdvihol. A urobil dobre, bol to Hobi.