𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

IX.

Sobota sa prikradla skôr než ktokoľvek čakal, ale všetci boli šťastní. Žiaci si oddýchli od školy, rodičia od práce. Jediný komu víkend vadil, bol malý TaeTae. Nemohol byť so svojim kamarátom Kookom, ktorý sa zamiloval do Taeho mrkvového koláča viac, než do jeho cukríkov. Láska na prvé sústo, ako sa hovorí. Trucoval, ale len pokiaľ mu Joon nepripomenul, že ide k tete Am. Potom z neho bolo opäť to malé slniečko. 

Ráno, keď skutočné slnko bolo už vysoko na oblohe a NamJoon stále chrápal v posteli, sa Tae rozhodol urobiť ockovi prekvapenie. V kuchyni sa vyšplhal na linku, z poličky si vzal toastový chlieb a nerovnomerne naň natrel máslo pomocou plastového nožíka. Svoj výtvor položil na modrý tanierik a s plnými ručičkami sa vydal do ockovej spálne. 

„Ocko! Vstávaj!" skríkol blízko NamJoonovho ucha a ten sa strhol akoby vedľa jeho hlavy vybuchla bomba. Tae sa zasmial a zdvihol k nemu svoje ručičky. 

„Urobil som ti papať, ocko."

„Čo si u-" zasekol sa NamJoon pri pohľade na svojho syna a jeho mrňavých rúk. 

„Tae... Ďakujem, láska. To si nemusel." usmial sa Joon a vzal si tanier. Taehyungie sa usmial tiež a vyštveral sa za ockom. NamJoon vzal toast do ruky, odhrýzol si a potom dal ochutnať aj malému. Po výdatných raňajkách, sa šli umyť, obliecť, Tae si šiel zbaliť nejaké hračky a Joon upratovať. Povysávať, vytrieť, vyložiť aj naložiť umývačku a práčku, utrieť prach a ďalšie úkony, zvládal. Predsa len, už cez štyri roky bývali s Taem sami, bez pomoci Joonových rodičov. 

Skončil okolo trinástej a Joon usúdil, že je čas na obed. Nechcel sa zdržiavať varením, preto objednal niečo z neďalekej rodinnej reštaurácie - Tiffany Restaurant. S Taem sa napapali v obývačke, za prítomnosti hlasov z rádia. Po naplnení brušiek vynikajúcim jedlom - lasagne s baklažánom a cestovinami s chobotničkami a zeleninou, sa rozhodli prezliecť sa do niečoho formálnejšieho. NamJoon sa rozhodol, pre voľnejšie riflové nohavice a sivú mikinu značky PUMA. Malému navliekol fialové tričko, modrú mikinu na zips a sivé tepláky. Do vrecka na nohaviciach si odložil doklady a kľúče od auta, mobil si dal do vačku na mikine, v jednej ruke držal Taeho plne vybavený batoh a v druhej jeho maličkú rúčku. 

Vonku fúkal vetrík a slnko už tak nepražilo. Nastúpili do auta, zapli si pásy a Joon zavolal Amber. Oznámil jej, že za necelú hodinku budú u nej. Ona sa len zasmiala a povedala, že je na čase vytrepať sa z postele a urobiť zo seba človeka. Na čo jej Joon povedal, že už je neskoro. 

„Ocko a prečo idem k tete Am?"

„Pretože si u nej dlho nebol a ocko má dnes stretko s kamarátom."

  „Akým kamarátom?"

„Nepoznáš ho. Nemôžeš si ho pamätať, mal si pár mesiacov, keď ste sa videli naposledy."

„Niekto so Seoulu? Ocko, ja ho chcem spoznať!"

„Hej, zo Seoulu. A spoznáš, len nie dnes. Dobre?"

„A kedy?"

„Neviem, Tae. Pozri, vonku sú slnečnice!" zahovoril Joon a synček mu prestal venovať pozornosť. Nebolo to tak, že by NamJoon nechcel aby sa Tae a Hoseok stretli. Ale bál sa. Bál sa, že Taehyungie sa potom začne vypytovať na ich minulosť. A dozvedel by sa veci... Veci, na ktoré má ešte čas. Ohromné množstvo času. 

  Ako Joon povedal, do hodiny sa ocitli v bytovom komplexe. Niekoľko panelákov rôznych farieb nasáčkovaných jeden vedľa druhého. NamJoon kedysi tiež v takom býval, keď bol mladší. A už vtedy vedel, že bytovky nie sú niečo pre neho. Život v týchto kolosoch mu prišiel neosobný, nikto nemal súkromie a zároveň sa nikto o nikoho nestaral. Nie žeby to bolo v dome iné, ale stále lepšie ako nepoznať vlastného suseda.