𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XIII.

Ráno sa NamJoon zobudil a cítil sa akoby ho prešiel párny válec. Tae sa v noci naťahoval, hovoril zo spánku, kopal. Mal iba meter dvadsať, ale na posteli zaberal väčšiu plochu ako NamJoon. Preto si Joon doprial dvojitú dávku kofeinu, chladnú sprchu a prefackal sa, inak by zaspal pri skladaní outfitu do práce. Takmer si obliekol košeľu naopak. 

„Dobré ráno, ocko!"

„Ahoj, TaeTae." povedal Joon a zívol si. 

„Si unavený? Nie si chorý, ocko?" 

„Nie, Tae. Som v poriadku, bež sa napapať. V kuchyni máš croissanty a kakao." žmurkol na synčeka a postrapatil mu už dosť strapaté vlásky. Tae sa usmial a poslúchol. 

NamJoon si pretrel unavenú tvár a vrátil sa ku skrini. Košeľu odložil a vzal si sivý sveter a modré nohavice. Potom sa pridal k Taemu, ktorý dopíjal kakaouko z červeného hrnčeka a dojedal svoj croissant s jahodovou plnkou. Najedli sa spolu, riady umyli a Taeho obliekli do červeného trička s dlhým rukávom a čiernych riflí. V kúpeľni si, tak ako každé ráno - vyčistili zuby aj tváre. V chodbe na seba navliekli, Joon čiernu bundu a šiltovku a Tae modrú vetrovku s kapucňou. 

„Ocko, vonku zas prší." posťažoval si Tae, keď otvoril biele vchodové dvere. 

„Tak vezmeme dáždnik." povedal Joon a už sa naťahoval pre veľký priesvitný dáždnik s bielou rukoväťou. Rozprestrel ho a spolu so synčekom pod ním prešli až k autu, ktoré bolo zaparkované pred bránou. Nastúpili, striasli zo seba kvapky, ktoré sa vyhli nepremokavej gume a zasiahli ich oblečenie. NamJoon dáždnik odložil "pod nohy spolujazdca" a naštartoval. 

  Cestou sa dážď zväčšil a stierače pracovali na plné obrátky. 

„Ocko, ja sa bojím."

„Tíško, Tae. Nič to nie je. O chvíľu budeme v škole. Budeš s kamarátmi. Budeš so sušienkou. Pamätáš na tigríka a zajačika?"

„Pamätám. Zapneš rádio, prosím?"

„Zapnem." ubezpečil ho a splnil jeho požiadavku. Z rádia sa ozvala anglická pieseň - High Hopes od Panic! At the disco. Tae tú pesničku poznal a preto si spieval text, ktorý bol zlý, no aspoň nepočul hrom čo udrel neďaleko nich. Takto sa prespieval cestou až do školy. Búrka ustúpila, kvapky nepadali tak husto a hromy i blesky prestali.  NamJoon i s dáždnikom, vystúpil prvý a šiel otvoriť malému. Ten mu skočil okolo krku a nožičky obmotal okolo pása. Joon ho chytil jednou rukou. Vedel, že sa bude musieť vrátiť po tašky. Preto dvere na aute len pribuchol a utekal s Taem do školy. Vyzliekol mu vetrovku, prezul ho do papučiek a zaviedol do triedy. Aj keď Tae nechcel aby ho ocko nechával samého, pustil sa ho a pritúlil sa k Baekovi. 

NamJoon vybehol z budovy a letel k autu. Otvoril kufor a vybral malého batoh i svoju tašku. S ťažkosťou kufor zavrel a auto zamkol. Chcel sa rozutekať späť do budovy, no všimol si dvoch postáv pri malom Citroene. Tú blond hlavu by spoznal na kilometre - aj bez okuliarov. A všimol si aj to, že nemajú nič, čím by sa ochránili pred kvapkami. Preto sa zachoval ako správny gentleman a išiel k nim.  

„Pán učiteľ?" zarazil sa SeokJin, keď sa vedľa neho objavil Kookov triedny učiteľ.   

„Dobrý, pán Kim. Ahoj, Kook."

„Dobrý pán učiteľ." pozdravil sa chlapček a líčka mu zahoreli, pravdepodobne preto, že NamJoon bol nie len jeho učiteľ, ale aj ocko Taeho. 

„Všimol som si, že nemáte dáždnik. Tak mi napadlo, že nebude od veci, požičať vám svoj."

„Oh, to je milé, ale nemusíte si robiť starosti."