Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
1.kapitola
„Hej ty, stoj!" zastavil ma pre mňa doposiaľ neznámy hlas.
Práve som zadávala zamykací kód do zámku na svojej skrinke. Dva, päť, jedna, jedna, dátum môjho mizerného narodenia. Bola som už na odchode, takže som naozaj nemala ani tú najmenšiu náladu sa s niekym púšťať do reči a stráviť tak na pozemku školy, čo i len o sekundu viac. Navyše môj záujem sa vytratil už pri slovku "hej", vyzerám snáď ako nejaký pes?
Donútila som sa aspoň obzrieť na toho nevychovanca, ktorý si dovolil na mňa kričať cez celú mŕtvolne prázdnu chodbu. Presne tak, bola to chyba. Obrovská chyba. Dokonca si dovolím tvrdiť, že tá najväčšia v mojom živote. Moje už aj tak veľké znechutenie sa ešte strojnásobilo, keď som zistila, že tam nestojí sám. Zrak som síce hneď odvrátila ale myslím, že ich tam bolo päť, či šesť? To ani nie je podstatné, dôležitejšie je sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, nadpozemskou rýchlosťou.
Ešte viac som zrýchlila svoje tempo, do uší si nasadila neonovo-žlté slúchadlá odkiaľ práve začali vychádzať prvé tóny pesničky mojej obľúbenej skupiny Pink Floyd. Od dverí, ktoré mali byť dnes mojim vykúpením ma delilo už len pár metrov, keď ma niečia ruka pomerne surovo zdrapila za plece. Tento dosť chabý počin vo mne rozprúdil vlnu adrenalínu a vohnal mi hnev do všetkých buniek môjho tela. Myslela som, že dotyčného nakopem minimálne do riti.
„Čo chceš?" zrevala som, otáčajúc hlavou smerom k nim.
