Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
39.kapitola
„Tak mi to už konečne povedz!" okríkla som ho a rozčúlene vstala zo stoličky. Aj naďalej som nespúšťala pohľad z jeho hnedých očí, ktoré v slabom svetle kuchynskej lampy pôsobili čierno, temno, akoby sa v nich ukrýval celý vesmír.
Črty jeho tváre o čosi zjemneli a aj pohľad akým sa na mňa díval už viac nepôsobil ako zbraň, s ktorou by sa dalo vraždiť.
„Tvoja mama-"
„Čo je s mojou mamou?!" vykríkla som v návale šoku pretože to bolo zrejme to posledné, čo som myslela, že budem počuť. Tie dve slová ma razom prebodli ako ostrá dýka a v hlave sa mi začalo premietať nekonečné množstvo katastrofických scenárov.
„Práve sa ti to snažím vysvetliť, tak buď ticho!"
„HOVOR!" päsťou som udrela do stola a vzápätí to aj oľutovala, keď mi ruku ovinula nehorázná bolesť. Najradšej by som ale udierala doňho až pokiaľ by mi nepovedal, čo sa vlastne v skutočnosti stalo.
„Šiel som k tebe domov, keďže si sa neozvala-"
„Ja som to mala v pláne!" ohradila som sa aj keď to v konečnom dôsledku vôbec nebola pravda. Ani v najmenšom som nepremýšľala nad tým, že by som sa mu ozvala. Mala som totiž pocit, že to v tej chvíli myslel skôr z ľútosti a že možno len nechcel aby som sa cítila ako chudera.
„Olivia!"
„Veď dobre už som ticho." zdvihla som ruky do obranného gesta a zhlboka sa nadýchla aby som zastavila vlnu ďalších výčitiek a argumentov.
„Zvonil som u vás ako idiot asi desať minút, no nikto neotváral. Tak som prešiel na terasu, keďže som videl, že máte otvorené okno a vliezol dnu." odvetil pokojne ako keby to bola tá najviac samozrejmá vec na svete a nonšalantne si rukou prehrabol vlasy, ktoré v tomto momente predstavovali skôr spleť číreho chaosu.
Roztomilého chaosu.
„Tým mi chceš akože povedať, že si sa k nám vlámal?!"
„Áno."
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Nedokázala som pochopiť ako to môže hovoriť s takým pokojom akoby vôbec o nič nešlo. Bola som len tak malý kúsok od toho aby som explodovala. Daniel bol asi jediný človek, ktorý ma dokázal priviesť do absolútneho šialenstva. Do bodu, kedy som nevedela či si radšej vytrhať vlasy alebo sa rozplakať. Dokázal rozpáliť oheň pod každým milimetrom mojej kože už len spôsobom akým rozprával.
Tak sakra moc ma vytáčal.
„Ja sa z teba zbláznim!"
„No a keďže nikto nebol doma, odišiel som..len ešte predtým som si všimol odkaz, ktorý ti mama nechala v izbe."
„Ty si bol v mojej izbe?!"
„Bol."
„To nemyslíš vážne, Daniel!"
„Myslím."
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Opakovane. Potrebovala som sa okamžite upokojiť inak by som mu asi zmalovala fasádu.
„Aký odkaz?" povedala som tentoraz už naoko pokojne aj keď som mala prílišné nutkanie kričať najhlasnejšie ako som vedela.
„Vraj ide s bratom na pohotovosť či čo to a budú tam aj na noc."
„Ah, takže zase mal záchvat." vzdychla som. Tieto slová vo mne aspoň čiastočne udupali príval hnevu a agresie. Zistenie, že Kevin mal znovu astmatický záchvat mi privodilo nepríjemný pocit úzkosti.
