Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
5.kapitola
Ďalšie ráno, ktoré sa nieslo v znamení úplného chaosu. Znovu som totiž zaspala... už po siedmy raz za tieto dva týždne. No vážne to nebola moja chyba. Nemôžem za to, že môj budík je natoľko neschopný aby ma vôbec zobudil.
Takže som sa práve ponáhľala na prvú hodinu, ktorou bola bohužiaľ franina. A keď poviem bohužiaľ, tak myslím tým, že je to fakt ako peklo na zemi. Avšak na druhej strane som zase až taký veľký antitalent nebola.
A na moje sklamanie ma dokonca podľa vstupného testu zaradili do skupiny pokročilých. Tým pádom som túto hodinu zdieľala aj so žiakmi z vyšších ročníkov. Čiže aj s niektorými idiotmi zo štvrtej bé.
Už len kvôli tomuto faktu, som túto hodinu neznášala viac ako ktorúkoľvek inú. Naozaj by som si zaslúžila medailu za to, že som sa počas týchto dvoch týždňov ešte psychicky nezrútila.
Práve som utekala po nekonečne dlhej chodbe v snahe nezmeškať už ani sekundu naviac. Už dávno odzvonilo a problémov som na svojom konte mala za tak krátku dobu viac než dosť.
Inak by mi to samozrejme bolo jedno a ani by som sa nesnažila túto ničomnú hodinu stihnúť, no vážne som dnes nemala náladu čeliť ksichtu nášho cteného riaditeľa.
Prudkým pohybom som rozrazila dvere od učebne číslo šesť, snažiac sa nabrať nejaký kyslík do pľúc. Beh naozaj nie je nič pre mňa a pre moju neexistujúcu kondičku.
Všetci lenivo zdvihli hlavy od zošitov a venovali mi prekvapený pohľad, niektorí dokonca aj pobavený úškrn.
„Bonjour madame, excuse moi," povedala som tváriac sa tak, že ma môj ďalší neskorý príchod úprimne mrzí.
I keď som to mala úplne na háku takže som následne len odignorovala bezcenné kecy profesorky a pohľadom vyhľadala voľné miesto.
Sadla som si k naoko dokonalému chalanovi. Aspoň, čo sa vzhľadu týkalo určite. Všetky dievčatá na ňom išli oči nechať, no zároveň sa mu báli čo i len prihovoriť.
Teda tak som usúdila pretože ho žiadna z nich nikdy neoslovila, len nad jeho zjavom slintala. Zrejme pre jeho tajomnosť a možnože kvôli jeho uhrančivému pohľadu. Alebo jednoducho len preto, že patril k tým idiotom.
Presne kvôli tomu sa mi hnusilo celé jeho bytie. Od toho momentu kedy som zistila, že patrí k nim.
Už pre mňa proste viac neexistoval. Preto som aj zaryto odignorovala všetky tie nechápavé pohľady, keď som si sadla na voľnú stoličku hneď vedľa neho.
