Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
21.kapitola
Zabrala som miesto na kresle hneď oproti Danielovi a už v tomto bode ani v trochu nepochybovala, že sa nejedná o zničené tenisky, ani o moju deviantské a anarchistické správanie na hodinách.
Už bolo očividné, že ma títo naničhodníci do niečoho namočili. Najhoršie na tom celom však bolo to, že som nemala ani najmenšie poňatie do čoho konkrétne. Nič, na čo by som si pamätala a čo by nejakým spôsobom porušovalo školský poriadok.
Uprela som pohľad k zemi a sama bola nanajvýš prekvapená tým, ako veľmi ma sužovala nervozita z celej tejto situácie. Musela som si drviť prsty aby som sa aspoň čiastočne upokojila.
Väčšinou ma nikdy nič netrápilo a taktiež len ťažko niekto prestrelil moju masku.
Neviem či ma skôr rozhodili ich odmerané, povedala by som, že až nahnevané pohľady, ktorými ma prepaľovali alebo len fakt, že som nemala absolútne žiadne tušenie, čo odo mňa vlastne očakávali.
Tak či tak, sa mi to ani zďaleka nepozdávalo.
„Nie je v našej kompetencii nejak obzvlášť riešiť to, čo robíte mimo riadneho vyučovania, ale nemôžeme to ignorovať, keď sa k nám dostanú takéto fotky," prehovorila prísnym tónom zástupkyňa a z malej bielej obálky vytiahla zopár fotiek. Nahnevano ich švacla na stôl a čakala na našu reakciu.
Daniel sa po nich načiahol ako prvý a zaujato si ich začal prezerať, keď ma vzápätí schladil nepríjemným pohľadom. Pokrútil neveriacky hlavou a doslova mi ich narval do ruky. Chvíľu som len prekvapene pozerala do jeho očí, neschopná akokoľvek zareagovať. Navyše som sa úprimne začínala báť, čo sa na nich asi mohlo nachádzať.
Pomalým pohybom som sklonila hlavu, snažiac sa čo najdlhšie oddialiť prípadnú katastrofu. No po následnom zistení obsahu fotografií ma takmer vykotilo z kresla.
