Naničhodník

29.

29.kapitola

Hneď ako za sebou zabuchol dvere sa chodba začala vyplňovať žiakmi.

Každý sa ale nejakým zázračným spôsobom vyhýbal miestu, kde sme stáli. Respektíve ho obchádzali veľkým oblúkom.

Bola som fakt fascinovaná tým ako mali všetci pred nimi rešpekt. A pritom si ho vôbec nezaslúžili.

Veď sú to ľudia presne ako oni.
Len viac sebecký, namyslený, egoistický proste viac odporný.

„Už ti nevadí ako na teba všetci pozerajú a ohovárajú ťa?" začal Daniel uštipačne.

„Je mi to jedno," odvetila som neprítomne a mykla plecom.

„Kedysi nebolo."

„Minulosť."

„Aj tak ti len všetci závidia."

„Nemajú čo?" nechápajúc som sa otočila späť k nemu a zahľadela sa do jeho očí akoby som v nich chcela nájsť odpoveď.

Vtedy znenazdajky chytil moju tvár do dlaní, samoľúbo sa uškrnul a pritisol pery na tie moje.

Zamrzla som na mieste a od šoku, ktorý mi paralyzoval telo som nezvládla nijako zareagovať.

„Tak už majú," povedal hneď, keď sa odtiahol kvôli nedostatku kyslíka.

____________

Pozrite si trailer k môjmu "novému" príbehu (nájdete na mojom profile) možno vás zaujme:) <3