Naničhodník

89.

89.kapitola

„Meyer, prosím ťa vysvetlíš mi ako sa tento nápad zrodil v tvojej sprostej hlave?" zakričala som zo šatníka,  pritom ako som sa s hlavou v skrini prehľadávala v tom chaotickom bordeli snažiac sa nájsť ten jediný kufor, ktorý som mala.

Z izby som počula vravu prelínajúcich sa hlasov, ktorú sem tam preťal hlasný výkrik, keďže si naničhodníci krátili chvíľu pri videohrách zatiaľ čo ja som sa snažila zbaliť si veci na dva mesiace!

Pretože až potom budem môcť ísť na týždeň domov.
Toto bude fakt peklo.

„Nebol to môj nápad." oprel sa o zárubňu dverí a jeho pohľad sa mi vrýval do chrbta ako lezjer.

Chvíľku som premýšľala nad slovami, ktoré práve vyslovil, keď som si naplno uvedomila ich význam.

„Počkať, čo?!"

Doslova som vyletela zo skrine pričom mi nepekne šklblo v chrbtici a akosi zvláštne sa mi zatočilo v hlave.
Ja tam s touto mojou excelentnou kondičkou umriem ešte v prvý deň.

„Ako to, že to nebol tvoj nápad?" zastavila som tesne pred jeho tvárou,  jasne skúmajúc jeho prenikavé oči. Každou ďalšou sekundou, ktorou bol ticho som prehlbovala svoj smrteľne vážny výraz.

„N-no j-ja ehm....musím už ísť, m-mám tréning vieš, že práve začala sezóna a-"

„Meyer, ak urobíš ešte jeden krok prisahám, že bude tvoj posledný." cítila som akoby sa mi v žilách práve vznietil oheň a ak sa nedozviem pravdu asi explodujem.

„Woah...tak to nechcem riskovať." otočil sa späť ku mne s pobaveným úškrnom a chvíľu sme si len tak hľadeli do očí. Nad miestnosťou prebralo moc ticho, pri ktorom som počula tlkot vlastného srdca a Maxov zrýchlený dych.

Oblak pochybností mi však stále zaujato krúžil nad hlavou. A zrejme ma bude sprevádzať ešte dlhý čas teda ak sa mi nakoniec nerozhodne povedať pravdu.

„Koho to bol nápad?" nadvihujúc obočie som prestrihla ďalší kus vzdialenosti medzi nami.

„To ti bohužiaľ nemôžem povedať, ale čoskoro sa to dozvieš....dokonca skôr než si myslíš." ospravedlňujúco sa usmial a mňa aj keď nechcene preťal tentoraz už príjemnejší pocit.
To mu vždy šlo. Rozjasňovať mi deň len obyčajne neobyčajným úsmevom.
Takým tým naničhodníckym.
Taký, ktorý zdobil aj Danielovu tvár..

„Prečo mám neskutočnú chuť ti ublížiť."

„Hej, relax kámo." zdvihol ruky do obranného gesta a spravil krok dozadu. Vedela som, že sa len hrá s časom, snaží sa odviesť moju pozornosť od danej otázky a za žiadnu cenu sa mi nechystá odpovedať.

Akosi mi mračná nad hlavou oťaželi.

„Nejaké nové správy o Danielovi?" pri vyslovení jeho mena mi telo zaplavila vlna zimomriavok a v hlave sa mi opätovne začali prehrávať okamžiky  strávené s ním. Keby som vtedy v kaviarni vedela, že ho vidím naposledy nikdy by som odtiaľ neutiekla.

„Nie...teda nie tak celkom. Písal mi a-"

„Daniel ti písal a ja sa o tom dozvedám až teraz?!" vtedy ten oheň vo mne explodoval ako vriaca sopka.

„No, ja-"

„Mobil hneď!"

00:17||Danielko||: všetko sa skomplikovalo...naozaj neviem kedy sa vrátim ak vôbec, daj pozor na Kiaru a pozdravuj ostatných naničhodníkov

Bola to ako ľadová sprcha. Akoby mi niekto vyrval srdce z hrude a rozšlapal ho na márne kúsky.
Bolestne a ničivo.

Cez uslzené oči som hľadela na displej telefónu nevediac od neho odtrhnúť zrak, stále dookola si čítajúc tie isté riadky.

A za každým mi mysľou prebehla len jediná vec.
Zabudol na mňa.
Už ho viac nezaujímam.
Už pre neho viac neexistujem.

____________________

Ahojte💙
Už sme takmer pri konci a mňa by zaujímalo ako si myslíte, že sa to celé skončí?
Naozaj si rada prečítam vaše nápady💙

Inak vám prajem peknú nedeľu...snáď vám ju nová časť aspoň trochu spríjemnila💙