Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
60.kapitola
„Tak deti snáď ste si užili tých desať minút slávy! Teraz sa presunieme do umeleckej miestnosti aby sme urobili fotku do ročenky. Musíme predsa zvečniť tento moment!" zvolala výcha nadšene a už zoskakovala z pódia.
Tak veľmi mi v tej chvíli odľahlo. Doslova som cítila ako mi zo srdca spadol obrovský balvan. Už by som zrejme dlhšie nevydržala nátlak všetkých tých pohľadov fixovaných na nás. To, ako si takmer každý čosi šuškal a všetky tie neprajné a pohoršujúce výrazy v tváriach drvivej väčšiny.
A hlavne Danielovo telo až v hrozivej blízkosti toho môjho.
„Až po vás kráľovná dokonalá." opäť sa mi prihovoril podpichovačným tónom.
Zahnala som vlnu hnevu, ktorá sa znovu predierala na povrch a pomaly zišla z pódia dávajúc pozor, aby som sa náhodou neprizabila na opätkoch, ktoré mi nakoniec Ria nanútila. Šla som po stopách výchovnej poradkyne a hneď za mnou sa od stien odrážal zvuk jeho krokov.
Takisto som cítila ako očami vypaľuje hlbokú dieru do môjho chrbta. Zmysly mi ešte stále mátala vôňa jeho dokonalej kolínskej a v hlave sa mi dokola vynáral obraz jeho v obleku, ktorý mal dnes na sebe. Snažila som sa všemožne potlačiť všetky tie pocity, ktoré vo mne jeho existencia spôsobovala, no niekedy to bolo proste márne.
Postavili sme sa pred veľké biele plátno. Oči mi oslepovali desiatky svetiel naokolo. Skľučoval ma pocit nervozity pretože jeho telo bolo opätovne až príliš blízko toho môjho. Nebezpečne blízko.
Urobili sme pár fotiek a pevne som dúfala, že v ďalšej minúte opustím tento spoločne zdieľaný priestor s ním a budem sa môcť znovu slobodne a zhlboka nadýchnuť.
„No tak Danko, veď neboj sa toľko! Chyť Líviu za pás a postav sa trochu bližšie k nej." prikázala výcha, zatiaľčo na fotoaparáte vymieňala objektív.
Nasucho som prehltla. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo tým vlastne myslela.
„Tak toto si vychutnám." zaznel mi jeho hlboký hlas tesne pri uchu, čím mi po tele razom naskočili zimomriavky.
„Široké úsmevy!"
„Nie! J-ja... os-pravedlňujem sa." vyjachtala som a s týmito slovami odtiaľ utiekla.
