Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
86.kapitola
Po pár dňoch, kedy som sa spamätávala zo všetkého, čo sa udialo som sa znovu ukázala v škole. Bola som nervóznejšia než v prvý deň a naozaj som nevedela, čo od ostatných očakávať. Odpočítavala som posledné kroky, ktoré ma delili od dverí a s hlbokým nádychom ich otvorila.
Skľučoval ma až príliš zvláštny pocit a žalúdok som mala ako želatínu. Celou chodbou som prešla so sklonenou hlavou, no aj tak som na sebe cítila všetky tie pohľady, ktoré mi vypaľovali dieru do chrbta. Keď som začula v dave meno Daniel, ešte väčšmi som pridala do kroku a začala ľutovať, že som sem vôbec šla.
Keď som sa blížia ku svojej skrinke a už z diaľky videla ako pri nej stojí Max, vedľa neho Ashton a Cody a oproti nim Jack s Nathanom bol to ako záblesk svetla v tomto čiernom dni.
Tvár mi aspoň na pár sekúnd ozdobil letmý úsmev a hneď na to som sa ocitla v Maxovom náručí, kde ma do nosa udrela vôňa jeho kolínskej.
„Mohla si zavolať, prišli by sme pre teba." previnilo sa usmial akoby si práve vyčítal, že som sem musela ísť sama a že som sama musela zvládať všetky tie pohľady a reči za mojim chrbtom.
„Kde je.....?" povedala som takmer šeptom, no bola som si istá, že ma každý zreteľne počul.
„No...nebol v škole už pár dní. Teda nikto z nás ho už pár dní nevidel." pozrel na mňa a vzápätí na Ashtona.
Mala som pocit, že mi nehovorí všetko, že je niečo, čo mi nechce povedať, niečo čo sa nesmiem dozvedieť. A dobre som vedela, že aj keby sa opýtam, nič mi nepovie a presne ten pocit ma viac než ubíjal.
„Dobre, ja idem ešte do riaditeľne odovzdať nejaké papiere ohľadom prestupu, potom sa vidíme."
„Nechceš si to ešte rozmyslieť?" boli posledné slová, ktoré som zachytila predtým než som sa otočila na odchod.
Nechcem, nemôžem, nedokážem. Chcem odísť preč, čo najďalej od tohto miesta. A nikdy sa sem nevrátiť. Aj keby to znamenalo, že vás už nikdy neuvidím.
Táto spleť myšlienok mi vohnala slzy do očí, ktoré som však ihneď zahnala do úzadia pretože som sa takto nemohla ukázať v riaditeľni. Z tašky, ktorú som mala prehodenú cez plece som sa snažila vybrať potrebné papiere, keď ma niekto surovo zdrapil za ruku a keď som sa konečne spamätala zistila som, že som sa ocitla v sklade školníka.
Tma pohltila moje telo a ja som sa odrazu cítila tak zraniteľne. Nevidela som ani na krok a to mučivé ticho prebíjal len môj zrýchlený dych. V ušiach mi rezonoval zvuk môjho rýchlo bijúceho srdca a strach z toho, čo príde ma bodal až do morku kostí. Otočila som sa okolo vlastnej osi a snažila sa čokoľvek vyčítať z tmy všade navôkol, keď sa svetlo zrazu rozsvietilo a zalialo celú nie veľkú miestnosť.
Pred sebou som uvidela až príliš známe tváre. Pri pohľade na Paolu ma bodlo pri srdci a celé telo mi zaplavila zúrivosť, nehovoriac o tom, že vedľa nej stál Zack. Keď za mnou čosi spadlo a znovu som sa obzrela nemohla som uveriť vlastným očiam. Len som nemo civela na osobu, ktorá sedela na starom stole.
„Prekvapená?" bol to jej hlasný smiech, ktorý zaplnil miestnosť.
„R-Ria?"
„Presne tak, srdiečko." uškrnula sa.
„Prečo? Ako to, že.....čo ste mu urobili?!"
„Vieš zlatíčko, nič nie je také ružové ako si myslíš ani tí tvoji naničhodníci či ako im to hovoríš," povedala a zoskočila zo stola.
„A čo sa týka Daniela..." prehovoril Zack a svoj pohľad som presmerovala späť na neho, „toho už asi tak skoro neuvidíš, vyhodili ho zo školy a ide po ňom polícia za ťažké ublíženie na zdraví, vieš niekto asi zabudol, že je môj otec riaditeľom miestneho policajného oddelenia a moja matka v rodičovskej rade...koľká smola." uchechtol sa a podišiel bližšie ku mne.
