Naničhodník

82.

82.kapitola

Z prvotného šoku som ani nevedela, čo mám robiť. Zabudla som existovať, zabudla som kto som aj ako sa volám. Zostala som ako paralyzovaná, neschopná absolútne žiadnej reakcie.

Keď Daniel videl, že sa nemám k ničomu prestal. Odtiahol sa odo mňa a v tvári sa mu zračilo značné znepokojenie.
Možno zmätok alebo sklamanie?

„Olivia, ja-" 

A vtedy som sa spamätala, realita ma prebodla ako šíp a ja som si uvedomila, že toto je to, po čom som už tak dlhý čas túžila. Omotala som ruky okolo jeho krku a nežne ho pobozkala. Aj cez bozk som jasne cítila ako sa usmial. Pritiahol si ma bližšie a ruky položil na moje boky.
Bozkával ma tak náruživo a dravo až vo mne narastala túžba. Srdce mi bilo závratnou rýchlosťou a pocit šťastia prenikal do všetkých zákutí môjho tela.

Zdvihol ma vyššie, čím moje nohy skončili omotané okolo jeho trupu.
Po chvíli som sa musela odtiahnuť kvôli nedostatku kyslíka.

Obaja lapajúc po dychu sme so širokým úsmevom hypnotizovali pohľad toho druhého.

„Utečieme..spolu. Hneď teraz. Žiadne otázky a zbytočne neprotestuj pretože ak by bolo treba unesiem ťa," povedal ešte vždy udychčaným hlasom.

Môj úsmev sa ešte väčšmi rozšíril až som nadobudla pocit, že musím vyzerať ako nejaký psychopat.

Šťastný psychopat.

Pretože práve teraz som bola ten najšťastnejší človek na svete. Nikdy v svojom doposiaľ kratučkom živote  som sa necítila takto šťastne. Ako malé dieťa, ktoré dostane pod stromček to, čo si tak veľmi prialo. A mne sa dnes splnil môj sen, aj keď nie tak celkom. Stále ma v srdci bodal osteň nepokoja. A ešte stále vo vzduchu viselo až príliš veľa otázok, na ktoré som urýchlene potrebovala dostať odpoveď. 

No momentálne som bola odhodlaná hodiť všetky obavy, pochybnosti a zlé predtuchy za hlavu.

Bola som len ja a Daniel. Bolo to celé ako rozprávka..až príliš pekná rozprávka. A začala sa ma zmocňovať istá panika.

Neskončí to celé ako nočná mora?

Tá najhoršia. Taká, pri ktorej sa spotený zobudíte uprostred noci a ešte pár minút predýchavate to, čo ste videli.

Hrôzu. Číru hrôzu.

Bála som sa a veľmi. Ja som totižto nikdy nemala šťastie. V láske, ani v ničom. Som magnet na prúsery, problémy a tých najväčších hajzlov.

Premýšľala som nad tým celú cestu,  ako sme ruka v ruke kráčali cez školský dvor k jeho autu. Miestami som mu až kŕčovito zvierala tú jeho akoby sa mal každou chvíľou rozplynúť. A znovu by som ostala sama. Len ja a moji démoni.

Nechcela som si nič nahovárať, nikdy som to nerobila, no naozaj som chcela aby toto všetko bolo reálne. Všetky tie pocity. Chcela som aby aj on cítil to, čo ja už len pri pohľade na neho, pri počutí jeho mena, pri dotyku. Už len pri predstave a pomyslení na neho sa mi srdce divoko rozbúchalo.

Myslím, že to je láska. Číra a bezprostredná. Som si tým viac než istá.

Daniel prosím sľúb mi, že nie si len chabá ilúzia.
Naozaj ťa prosím.
Nebuď ilúzia.

Ale keby sme obrali ľudí o ich ilúzie, aká radosť zo života by im zostala?

S týmito myšlienkami som sa zahľadela na neho. Pohľad mi hneď opätoval a široko sa usmial. Tak úprimne.

A môj osteň sa zabodol hlbšie.
...

__________________

Ahojte💙

Dúfam, že som vám aspoň trochu spríjemnila začiatok týždňa 😄
Teraz by ma vážne zaujímali vaše pocity z tejto časti. Úprimne, čo si myslíte?💙

Ďakujem vám za všetko, všetky komentáre, správy zlepšujete mi náladu... vždy💙 posielam objatie