Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
55.kapitola
Pravdou bolo, že ma pri pohľade do jeho očí vždy tak zvláštne zabolelo na hrudi. Akoby ma niekto opakovane udieral. Tvrdo a bolestne. Ťažšie sa mi dýchalo a moje srdce nezastaviteľne narážalo do hrudného koša.
V tej chvíli som chcela plakať a kričať. Chcela som ho udrieť a pobozkať zároveň. Chcela som aby odišiel, no na druhej strane aby ma pevne objal a už viac nepustil.
„Nie, nemôžem ťa tu takto nechať," namietol a obavy ešte väčšmi poznačili jeho tvár.
Bola tu naozaj aspoň malá šanca, že sa o mňa skutočne bál? Pravdepodobne nie, zrejme sa len cítil blbo kvôli slovám, ktoré mi adresoval v kaviarni. A týmto chcel aspoň čiastočne uhasiť výčitky.
„Možeš," odsekla som tvrdo a zatvorila oči, aby som viac nemusela pozerať do tých jeho.
„Olivia-"
„P-pamätáš, keď si mi raz cestou od teba do školy povedal...ž-že to nedokážeš?" vyjachtala som zlomene a znovu naňho pozrela. Tentoraz s odleskom sĺz v očiach.
„Áno?" zatváril sa zmätene.
„Tak j-ja to tiež nedokážem, nedokážem sa pozerať n-na to ako sa teraz pretvaruješ a snažíš sa mi p-pomôcť ale pritom ma....n-nenávidíš." hlas sa mi triasol a v ústach som mala tak sucho až ma z toho bolelo hrdlo. Bola som len tak malý kúsok od toho aby som sa rozplakala.
„Danko, kde si toľko? Musíme sa ponáhľať, keď to chceme stihnúť, poď ešte si musíš vyskúšať túto košeľu." pribehla k nám Paola, tá tretiačka, s ktorou sa ráno flirtovne bavil pri skrinkách.
Zamračil sa na mňa. Doslova ma prepaľoval pohľadom. Snažila som sa vyčítať čokoľvek z jeho tváre ale žiadne emócie okrem hnevu som nepostrehla. Pokrútil hlavou a pobral sa za ňou. Nič, len tak si odišiel. Bez slova. Nechal ma tam. Celú zmätenú.
Bolo mi fakt príšerne a myslela som si, že každú chvíľu znovu omdliem. Od začiatku mi bolo jasné, že si okolo seba postavil neprekonateľné múry. No nečakala som, že až tak obrovské. Vôbec som ho nechápala. Nechápala som ničomu.
