Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
18.kapitola
Na viečkách som pocítila ostré slnečné lúče a ich intenzita mi ich doslova vypaľovala. Posunula som sa preč z dosahu a tvár si prekryla prvou vecou, ktorú som dokázala nahmatať. Avšak už len pri tom najmenšom pohybe ma prepadla neznesiteľná bolesť hlavy a vôbec celého tela. „A-au. Zomieram." vzdychla som od ukrutnej ťažoby, ktorá mi väznila telo.
Až potom som si spomenula na priebeh včerajšej noci. Na veľmi búrlivý priebeh, keď už sme pri tom. Rozhodne som to nemala nechať zájsť tak ďaleko. No ty mieniš a alkohol mení.
„Nevedel si zastrieť?" zamrnčala som, no odpoveďou mi bolo len hrobové ticho.
„Daniel? Prines mi vodu a niečo na hlavu, prosím."
Rukou som blúdila po druhej strane postele v snahe nájsť tam Danielove spiace telo.
„Daniel?!" prebehol mnou značný šok, keď som našla len prázdne periny. Otočila som sa a pomaly skúsila otvoriť raz jedno oko a potom to druhé. Trvalo dosť dlhú chvíľu než si môj zrak privykol na to oslnivé svetlo.
„Nie." ozval sa ktosi z rohu izby.
„Čo?"
Pomaly dávajúc ohľad na ostrú bolesť hlavy som sa otočila, aby som zistila s kým vlastne zdieľam jednu izbu. Takmer mi spadla sánka. Dych sa mi zasekol niekde v krku a ja som myslela, že sa každú chvíľu zadusím, keď na mňa skúmavo hľadel pár modrých očí.
„Daniel tu nie je." odvetil rezignovane.
„Zase ty?!" zvýšila som tón, no vzápätí to aj oľutovala, keďže migréna na seba nenechala dlho čakať.
V hlave som mala totálny kolotoč. Myslela som, že mi ju roztriešti. Pripadala som si akoby mi niekto stál na kábli. V hlave som kalkulovala a skladala nevyriešiteľné rovnice, keď mi to došlo.
„Kde je Daniel a prečo si tu sakra so mnou ty?!"
„Pokoj, s tebou by som aj tak nikdy nič nemal... a keď už sme pri tom, Daniel musel odísť."
To ma celkom dosť urazilo! Neviem prečo ale nejakým veľmi divným spôsobom sa ma to dotklo. Viac než by malo.
„Akože nemal? A čo potom vtedy na franine?"
„Nič podstatné."
„Že ma to vôbec neprekvapuje. Mohla som tušiť, že si presne ten typ ch-"
„Kľud, tiež nie som nadšený tým, že tu s tebou musím byť."
„A tým si akože chcel povedať čo?"
„Neviem, v podstate tu s tebou len strácam čas." postavil sa z kresla a pomalými krokmi zamieril k oknu.
„Tak môžeš pokojne odísť." vyhlásila som rozhodne a prekrížila si ruky na prsiach.
„Nie, sľúbil som Danielovi, že na teba dám pozor." otočil sa mojim smerom a skenoval ma pohľadom.
„Ja sa o seba viem postarať!"
„Hej úplne. Stačilo mi to, čo som videl včera." uškrnul sa a ani naďalej zo mňa nespúšťal zrak.
Matne som si spomínala na priebeh včerajšej noci. Problémom bolo, že všetko sa mi zlievalo do jedného veľkého chaosu. Takže som dokopy nevedela nič a bolo mi trápne sa ho čokoľvek pýtať.
Chcela som sa postaviť, no bolesť hlavy na seba nenechala dlho čakať, keď som sa v kŕči opäť zviezla na posteľ.
