Naničhodník

58.

58.kapitola

Predierala som sa medzi tancujúcimi ľuďmi a keďže práve hrali pomalú pesničku, všetci boli telo na telo.
Márne som sa snažila už desať minút nájsť Zacka. Vkuse som len do niekoho narážala a dookola sa ospravedlňovala.

„Olivia!" niekto ma prudko potiahol za ruku, čím si ma stiahol do svojho náručia.

Keď som sa ako tak pozviechala a popravila si šaty, otočila som sa aby som zistila v koho rukách som sa vlastne ocitla.

„Myslím, že mi dlžíš tanec," ozval sa dotyčný.

Na malý moment som zamrzla na mieste neschopná akejkoľvek reakcie. Predo mnou totiž stál ten naničhodník, ku ktorému som si raz osudovo sadla a ktorého meno mi bolo ešte stále neznáme.

„Ja tebe? Skôr ty mne ospravedlnenie, nie?" podozrievavo som zúžila oči a za každú cenu sa snažila zostať pokojná. Nechcela som totiž aby mi taká malichernosť pokazila večer. I keď bol vlastne už dávno pokazený vďaka Paole.

„Za čo prosím ťa?" zatváril sa zmätene.

„Za ten bozk? Alebo ako si ma takmer prizabil na chodníku? Nič ti to nehovorí?"

„Ak ma pamäť neklame, tak myslím, že už som sa ti raz ospravedlňoval." zatváril sa nevinne.

„Jeden tanec, nič viac rozumieš?"

„Ako inak." uškrnul sa.

Pritisol sa bližšie ku mne. Zo začiatku mi to bolo nepríjemné ale potom som sa uvoľnila. Stále som si však držala mierny odstup. Neskutočne ma totiž iritoval jeho idiotský úsmev.

„S kým si tu dnes vlastne?"

„So Zackom," hlesla som a aj naďalej žmúrila do davu ľudí či ho náhodou niekde nezazrem.

„To snáď nemyslíš vážne?!" vykríkol neveriacky.

„Myslím?" nechápala som.

„Zbláznila si sa?"

„Nie?"

„Olivia-"

„Zadrž! Nepotrebujem počúvať ďaľšie bezcenné reči na jeho osobu." nahlas som vydýchla a prerušila tanec.

Ešte doteraz som nedokázala pochopiť čo voči nemu všetci mali. Veď Zack bol úplne ukážkový typ chalana. Nikdy nič zásadne zlé neurobil a s každým sa snažil vychádzať. Nešlo mi to proste do hlavy. Navyše jedna poučná prednáška od Daniela mi viac než stačila.

„Popáliš sa, uvidíš." jeho mrazivý tón hlasu mi spôsobil vlnu zimomriavok.

Pokrútila som hlavou aby som zo seba striasla ten zlý pocit, ktorý ma doslova pohltil. Bola som odhodlaná vrátiť sa k hľadaniu Zacka. Prišlo mi divné, že by sa len tak odrazu vyparil.

„Smiem prosiť?" ozval sa ktosi blízko pri mojom uchu a prv než som stihla akokoľvek zareagovať či protestovať ma už niečie ruky pevne držali okolo pása.

Pozrela som na neznámeho, ktorý nakoniec ani zďaleka nebol neznámy.

„J-Jack?" zamrkala som prekvapením.

Roztrhlo sa niekde vrece s naničhodníkmi?

„Čakal som väčšie nadšenie z mojej prítomnosti." vzdychol naoko sklamane. „Nad čím tvoja pekná hlava premýšľala?"

Pozrela som do jeho jasne modrých očí a v momente zneistela. Nervozita mi automaticky zviazala ruky, tak ako vždy v jeho prítomnosti.

Preskenovala som ho pohľadom a nemohla si pomôcť, no niečo mi na ňom proste nesedelo. Až potom som si uvedomila, že je to tým ako je oblečený.

„Že je až príliš divné vidieť ťa v obleku," poznamenala som po chvíli ticha. Aj keď by to zrejme ani nebol Jack, ak by namiesto saka nepoužil čiernu koženú bundu.

„Pretiahla by si ma?" spýtal sa a tváril sa pritom smrteľne vážne. Tou otázkou ma takmer priklincoval k zemi. Navyše pri ňom ste nikdy nevedeli, kedy svoj návrh myslí vážne a kedy len podpichovačne vyrýva.

„Nemáš tu náhodou partnerku, ktorej sa treba venovať?" zo všetkých síl som sa snažila zamaskovať to, ako ma celkom vyviedol z miery.

„O ňu bude čoskoro až príliš postarané." žmurkol na mňa.

„Ew, fajn ušetri ma detailov prosím."

„Vieš, že ti tie šaty robia neskutočne sexi postavu?" 

Zdalo sa to len mne alebo tu odrazu zostalo až priveľmi teplo? Neviem ako, no odrazu mi tá prílišná blízkosť neskutočne prekážala.

„Vieš, že je neslušné-"

„Dávať komplimenty? Alebo je to len kvôli tomu, že si tu s mojím najlepším kamarátom?"

„Nie som tu s Danielom." odsekla som.

„Tak s kým? Nehovor mi, že sama. To by som tým pádom musel hneď napraviť." uškrnul sa.

„No...vieš čo to je vlastne jedno. Aj tak som už na odchode," vyhovorila som sa a snažila sa dostať z jeho zovretia.

Rozhodne som nemala v pláne mu vravieť čokoľvek o Zackovi a nedajbože počúvať ďalšie nezmyselné reči. Bolo viac než jasné, že ho mali kvôli niečomu v zuboch.

„Prosím vás, venujte mi chvíľku pozornosti." ozval sa hlas z reproduktorov.

Všetci naokolo ako mávnutím čarovného prútika prestali tancovať a upriamili zrak smerom k pódiu.

„Ako každoročne tu máme vyhlásenie kráľa a kráľovnej plesu. Všetci žiaci zo školy mali možnosť zahlasovať za svojho favorita a po zrátaní všetkých hlasov tu máme vyhodnotenie."

„Zvolia jeden pár nie?" zaujímalo ma.

„Nemusí to byť pár."

„Kto myslíš, že vyhrá?"

„Je viac než jasné, že ak by som sa prihlásil, vyhral by som. No je dosť možné, že vyhrá Daniel, tak ako minulý rok."

Nasucho som prehltla a ďalej sa pre vlastné dobro už nič nepýtala.

„Prepáčte za mierne zdržanie ale museli sme ešte raz pre istotu prerátať hlasy pretože nás prekvapilo, že tohtoročnú kráľovnú plesu vyhrala Olivia z prvej bé! Gratulujeme!"

„Gratulujem, Robertsová." usmial sa na mňa Jack a postrčil ma vpred.

Naozaj som to nečakala. Dobre priznávam, že možno niekde v kútiku svojej duše som tajne dúfala ale ani vo sne by ma nenapadlo, že vážne vyhrám.

Pobrala som sa na pódium. Cítila som na sebe všetky tie závistlivé pohľady starších dievčat. Dokonca som začula aj pár nepekných slov na moju adresu.

Výchovná poradkyňa mi na hlavu nasadila plastovú korunku. Bol to celkom dobrý pocit vedieť, že som získala najviac hlasov.

„Teraz nastal čas vyhlásiť kráľa plesu! A ním sa stáva už druhý rok po sebe Daniel zo štvrtej a! Gratulujeme!"