Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
26.kapitola
Razila som si cestu školskými chodbami. Opäť, ako zvyčajne do riaditeľne. Myslím, že by som tam trafila aj poslepiačky, tak často som tam. Bohužiaľ, som si onálepkovanie "vyvrheľ" stihla získať hneď v prvom ročníku. A ak to takto pôjde dalej, myslím, že nepreleziem ani do druhého ročníka.
Istým krokom som si vykračovala až do poslednej uličky, kde sa nachádzala riaditeľna. Užívala som si to mŕtvolné ticho, ktoré vypĺňalo chodby a ktoré prebíjalo len moje tiché pohmkávanie pesničky.
Moja istota sa však ako mávnutím čarovného prútika rozplynula, dych sa mi zasekol kdesi v krku a len som zostala stáť ako prikovaná na mieste.
Tak moc som sa im snažila vyhýbať, tak dlho sa mi to aj darilo- presnejšie dvanásť dní a osem hodín, až do tohoto momentu. Stáli pred riaditeľnou. Všetci do jedného.
Mala som však v pláne ich úplne ignorovať, akoby tam vôbec neboli. Akoby boli len prostý vzduch. Preľudy. Výplody mojej bujnej fantázie.
No do kože sa mi vyrýval každý jeden ich pohľad. Premeriavali si ma. Očami ma skenovali, až ma každý ďalší pálil viac a viac.
Zo všetkého najviac som na sebe cítila ten Danielov panovačný, pomyselný, hodnotiaci. Zrazu si odkašľal, čo bolo predzvesťou toho, že sa chystal niečo povedať.
