Naničhodník

85.

85.kapitola

Sedeli sme v Maxovej izbe na jeho posteli. Teda presnejšie som ležala v jeho náručí. S uslzenými očami som hľadela do bieleho stropu a v rukách žmolila bielu prikrývku. Po celý ten čas, čo som plakala ma utešoval. Nič nehovoril, nič sa ma nepýtal len mi zotieral slzy z tváre. Myslím, že nebyť jeho prítomnosti a nebyť toho, že som sem prišla tak sa zrútim. Emočne, psychicky... nezvládla by som to.

„Max..ja...ďakujem ti veľmi. Za všetko," povedala som roztraseným hlasom, keď som sa konečne posadila.

Zahľadela som sa do jeho sivých očí a na tvári vystrúhala niečo, čo malo byť asi úsmev. Úprimne sa na mňa usmial, avšak hneď potom sa v jeho tvári črtla ustarostenosť.

„Vedel si to, však?"

Prikývol.

„Ako dlho?"

„Pár dní, no zmenu v Danielovom správaní som postrehol už pred pár týždňami. Bol nervózny, roztržitý a stále nad niečím premýšľal. Neozýval sa, nechodil s nami von aj v škole sa ukázal len výnimočne, poväčšine v tie dni kedy ste spolu zdieľali spoločné hodiny. Vedel som, že sa niečo deje ale keď som sa ho na to opýtal bol agresívny a naša hádka takmer skončila bitkou, no nakoniec to povedal. Poznám ho celý život a úprimne vždy bol len obyčajný naničhodník, nič viac nič menej. Aj zo začiatku, keď si ťa začal všímať som si dal predsavzatie, že mu nedovolím ti ublížiť, nedovolím mu zlomiť ti srdce pretože som vedel aký je. Nevie si pomôcť, nevie kedy má dosť. Stále hľadá niečo lepšie. No nepodarilo sa mi to. Si tu. Si tu po tom ako ti zlomil srdce. A ja som tu aby som ti pomohol najviac ako sa bude dať, dobre srdiečko?"

So slzami v očiach som sa hodila okolo jeho krku. Jeho slová mi vypálili dieru do duše. Cítila som zvláštne chvenie v žalúdku a srdce mi začalo pumpovať krv o čosi rýchlejšie. Dosť dobre som si uvedomovala pravdivosť jeho slov a všetko mi zrazu dávalo zmysel. Všetky skladačky do seba bezchybne zapadli a vedela som, že už niet cesty späť. Niet úniku z tohto pekla. Som tu, dostala som sa to tohto bodu kde neviem, čo robiť... uviazla som v bludisku. Sama. Zničená. Bezradná.
Uvidím ešte niekedy svetlo?

„Zmenila si ho, Olivia. Ani jeden z nás nechápe ako...no podarilo sa ti to."

„Milujem ho."

„Aj on teba. Prvýkrát je to u neho takéto vážne. Vždy mal dievčatá len na jednu noc maximálne na pár týždňov. Mám v pamäti vyrytý deň,  kedy prišiel za mnou s tým, že nevie, čo má robiť pretože takéto pocity ešte nikdy nezažil." poznamenal s úsmevom na perách.

„Vieš, že ja som si po celý ten čas myslela, že ty ideš po mne?" uškrnula som sa. V tomto momente mi to prišlo úplne absurdné.

„Aj Daniel si to myslel a takmer to zničilo naše priateľstvo."

„Odíde?"

„Odíde." vzdychol a s ľútosťou na mňa pozrel.

„Budete mi chýbať...no myslím vy všetci..naničhodníci."

„My tu budeme pre teba vždy. Od budúceho roka sa dokonca staneme študentmi tej istej vysokej školy...teda až na Daniela." zreteľne som videla ako jeho výraz posmutnel.

„Na skejtoch do školy?" uchechtla som sa.

„A cigaretka pred vyučovaním. Teda najlepšie ešte počas prvej hodiny." zasmial sa.

„Mám ťa rada...teda vás všetkých ale neviem si predstaviť, čo by som bez teba robila."

Presne v tej chvíli na mojej tvári pristál vankúš. Zostala som ako obarená a videla ako sa ten naničhodník len uškŕňa. Zdvihla som vankúš, ktorý som mala najbližšie a celou silou ho hodila do neho. Až sa od stien ozýval len šuchot vankúšov a náš hlasný smiech, ktorý aspoň na chvíľu prekričal démonov v mojej hlave.

_____________

Ahojte
Som späť! Snáď ste na mňa ešte nezabudli💙

Pomaly sa blížime k 90 časti, ktorá to celé zaklincuje, len dúfam, že to tento rok ešte dokončím😄💙 (vážne sa ospravedlňujem za to príšerné vydávanie)

Ľúbim vás💙