Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
24.kapitola
Začal ma nudiť môj všedný výzor. Boli to už roky, dlhé roky, čo som naposledy zmenila účes, či štýl obliekania. Taktiež som už dlhší čas nad tým premýšľala každý raz, keď som svoj zjav pozorovala v zrkadle.
Tak som si svoje dlhé vlasy, ktoré siahali až do trištvrte chrbta, ostrihala pod plecia. Len tak. Pretože som potrebovala zmenu. Potrebovala som zo seba niečo zhodiť. Najlepšie všetko, čo som v sebe dusila a čo ma vždy večer v posteli zahalilo do obrovského čierneho mraku a nedovolilo mi v kľude spávať.
No tentokrát si to odniesli len vlasy.
Rozhodla som sa začať nosiť okuliare, ktoré mi už nejaký ten mesiac ležali v šuplíku. Doteraz som sa im vyhýbala veľkým oblúkom pretože som myslela, že na mne vyzerajú komicky. Radšej som sa pokúšala zvyknúť si na to, že mám horší zrak, čím som si ho konieckoncov len kazila o to viac.
A s krátkymi vlasmi to zase až taká tragédia nebola. Aspoň som sa tým snažila upokojovať.
Začala som sa maľovať. Nie nejak príliš. Ku šťastiu mi stačila riasenka a ten jeden rúž, ktorý som mala ešte z čias rebelantsva s Riou.
Vyzerala som ako niekto úplne iný. Na chvíľu sa ma zmocnila panika či to bol naozaj tak dobrý nápad ako sa zo začiatku črtal v mojich predstavách.
No potom som sa naposledy obzrela v zrkadle a spokojná so svojou premenou, mohla vyraziť do školy. Z vešiaku som ešte narýchlo strhla svoju koženú bundu a do ruky schmatla školský batoh.
Zbehla som schody snáď najrýchlejšie za celé svoje bytie a pred odchodom ešte zavítala do kuchyne.
Matka sa so mnou ešte stále odmietala rozprávať kvôli tomu, že som sa v tú noc nevrátila späť. A aj keď to už vtedy vedela, stále sa hrala na zodpovedného rodiča, keď som sa na druhý deň vrátila s nemalou opicou, čo som jej samozrejme ani trochu nevyčítala.
Vykričala mi, že, som vraj vyzerala ako pod obraz boží.
Podľa mňa celkom preháňala.
A navyše sa so mnou už vyše týždňa nebaví!
Preto mi nevenovala ani jeden pohľad, keď som si prišla do chladničky po desiatu. No tak rýchlo ako som ju otvorila, ju hneď aj zatvorila, keď som zistila, že mi ju ani dnes ráno neurobila.
Viem, že som mala dosť rokov na to aby som si ju chystala sama, no robila to odjakživa a tak nejak som si na tento fakt zvykla natoľko, že pre mňa bolo nepredstaviteľné stávať o pätnásť minút skôr aby som si ju mohla urobiť sama. Tak som si opätovne vzala len jablko a čokoládovú tyčinku.
„Kde máš vlasy?" spýtal sa môj mladší brat Kevin, prezývaný taktiež aj ako satan.
„V koši." odpovedala som nezaujato a mykla plecami.
„V tých okuliaroch vyzeráš ako babka Elena!" zachichotal sa.
Prevrátila som očami a radšej odišla skôr, akoby mal utrpieť nejakú ujmu na zdraví.
~
Cestou cez školskú chodbu sa za mnou otočil takmer každý kto prešiel okolo. Dokonca mi nejaká štvrtáčka pochválila môj nový imidž!
Čakala som nejaké reakcie ale nie až takto. Veď som si len odstrihla pár centimetrov z vlasov a vytiahla okuliare, ktoré už ani nie sú trendy.
Učitelia na mňa zase hádzali tie ich vražedné pohľady, akoby som bola nejaký vyvrheľ.
Netvrdím, že nie som ale odtiaľ potiaľ. Ešte stále tu mám dosť silnú konkurenciu.
