Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
19.kapitola
Ešte ani v pondelok som nebola úplne v poriadku a v stave aby som bola schopná normálne fungovať bez všetkej tej príšernej bolesti hlavy a únavy. Takže som sa v škole ukázala až v utorok.
Mala som už aj tak dosť vymeškané a ak nechcem vyletieť hneď v prvom ročníku, musím sa trochu viac snažiť.
Aspoň naoko.
Taktiež som usúdila, že som to tentokrát naozaj prehnala s množstvom alkoholu v mojej krvi. Preto som bola odhodlaná vyhýbať sa pitiu ako satan svätenej vode. Teda, minimálne sa o to pokúsiť.
Mala som v pláne nájsť Daniela a vyjasniť si s ním zopár vecí, dosť podstatných a dôležitých vecí, podotýkam, ako napríklad to, prečo ma nechal prespať v jeho hotelovej izbe, prečo sa potom vytratil a dal ma strážiť tomu idiotovi ako keby som bola malé neschopné a nezodpovedné decko. Čo som v konečnom dôsledku vlastne viac-menej bola, ale to momentálne vôbec nebolo podstatné.
No potom som si uvedomila, že mi to je vlastne celkom jedno. Aj tak som sa s nimi nemala vôbec zaplietať. Respektíve, žila by som si omnoho pokojnejším životom nebyť ich vplyvu. Stereotypom, ktorým som sa pretĺkala už od momentu, kedy mi odišla jediná osoba na ktorej mi kedy záležalo.
Rozhodla som sa preto prestať ich riešiť a nejakým spôsobom sa im pokúsiť nadobro a tentoraz bez akýchkoľvek výnimiek vyhýbať, no moje plány a vyhliadky pokojnej budúcnosti už hneď na prvej hodine-fyzike, narušil príchod zástupkyne.
„Slečna Roberts, poďte so mnou prosím," povedala celkom dosť naliehavo a ja som už pri slove slečna jasne vedela, že som v poriadnej kaši.
Na skok z okna som bohužiaľ nebola práve v najlepšej kondícii, tak mi nezostávalo nič iné ako vstať a nasledovať ju. A samozrejme tváriť sa ako najväčšie neviniatko na svete. Vôbec som pred pár dňami nevytopila chlapčenskú šatňu, keď som sa snažila spláchnuť Gregove drahé tenisky do záchoda.
Ani náhodou.
Na jednej strane som jej bola nesmierne vďačná, že ma vykúpila z tej mučivej hodiny, no na druhej som trochu dosť zneistela, keď naše kroky pomaly ale isto mierili k riaditeľni.
Teda nie žeby som to tam nepoznala ako vlastnú obývačku a nebola tam takmer každý tretí deň, tentokrát som z toho vážne nemala dobrý pocit. Vnútro mi doslova spaľovali obavy a bola som rozhodená viac ako kedykoľvek predtým. Niečo mi našepkávalo, že nepôjde len o tenisky.
