Naničhodník

35.

35.kapitola

V úplnom tichu sme sa viezli v jeho aute, do ktorého ma takmer násilím donútil nastúpiť po desať minútovej hádke o tom, že rozhodne s ním odmietam zdieľať priestor jedného auta.

Bola som na neho tak naštvaná, že som mala chuť vraždiť, najlepšie jeho.
Pokazil mi rande!

Naničhodník jeden!

Nemal žiadne, ani to najmenšie právo sa len tak z čista jasna vynoriť a začať ma poúčať o tom, čo by som podľa všetkého mala a nemala robiť a čo je podľa neho správne a čo už spadá do kategórie 'zlo.

Keď sme pri tom on by bez pochýb zaberal prvé miesto tohto rebríčka. On bol vo všetkých smeroch podstatne horší od Zacka a aj tak sa opovážil ho takto okázalo a vulgárne uraziť? Zaškatuľkovať? A to len preto, že je na škole obľúbený? Koniec-koncov bol sám s jeho povesťou ďaleko pred ním a Zack by mu v tomto ohľade nesiahal ani po podrážky tenisiek.

Čo mi pripomenulo, že práve som zrejme týmto dňom a incidentom vďaka tomu naničhodníkovi prišla aj o tú svoju dôkladne a poctivo vybudovanú. Mohla som zamávať akýmkoľvek rande v nasledujúcich štyroch rokoch. Bola som si viac než istá, že už teraz o tomto konflikte vedela minimálne polovica školy.

Ešte o čosi viac som natlačila chrbát do opierky sedadla a až teraz konečne odtrhla pozornosť, ktorú som doposiaľ venovala okolitému nočnému svetu za oknom.

Chvíľu som ho pozorovala a snažila sa zanalyzovať každú jednu emóciu, ktorá ho sužovala. Každý detail, mimiku. Všetko.

Ani sama som nechápala prečo mám také niečo za potrebu, no jednoducho som si nemohla pomôcť a odolať chtíču vedieť, čo v tomto bode asi prežíva.

A mala som možnosť vidieť, že je rovnako nahnevaný ako ja. Ak nie viac. Zatínal sánku a zvieral volant tak pevne, až mu na rukách navierali žily a hánky.
Ani zďaleka som nechápala túto jeho prehnanú reakciu.

„Prečo si odbočil?! Tým smerom nebývam!" vyprskla som, keď autom zahol do ulice, ktorá viedla do úplne protiľahlej štvrti než, kde sa v skutočnosti nachádzal môj dom. Nič však nepovedal len ďalej pokračoval v jazde, ako by som na neho ani trochu nekričala a odrazu splynula so vzduchom naokolo.

„Daniel! Si normálny? Kam ma to vezieš?!"

Znovu som svoj pohľad zabodla do okna skúmajúc realitu za ním. Nikdy predtým som v tejto časti mesta nebola. Nespoznávala som to tu. Bolo už okolo pol jednej v noci a aj tak som mala byť už dávno medzi štyrmi stenami svojej izby. Toto nedopadne dobre. Ani zďaleka.

„Povedal som, že nemáš nič hovoriť!" vykríkol odrazu asi po minúte ticha a dupol na plyn. Následne som už len s hororom v očiach sledovala ako sa ručička rýchlosti v okamihu zdvihla z osemdesiat na stodvadsať.

„Šibe ti?! Veď nás zabiješ!" kričala som od náhleho prívalu zúfalstva, keď ešte o niečo zrýchlil. Pozrela na cestu pred seba so strachom, že za z tohto auta čoskoro stane iba obyčajný vrak, prostá kopa plechu a železa patriaca na jediné miesto. Skládku.

„Daniel!" naliehala som a tento raz v očiach pocítila prítomnosť horkých sĺz. Bolo to ako pozerať sa smrti priamo do tváre.

„Ja vyskočím!"

_____________________

Ahojte :)

Pred pár dňami som vydala nový príbeh, tak skúste pozrieť možno vás zaujme💙