Ops! Esta imagem não segue as nossas directrizes de conteúdo. Para continuares a publicar, por favor, remova-a ou carrega uma imagem diferente.
81.kapitola
Ten hlas, ktorý som práve začula bol ako balzam na dušu.
Moja záchrana.
Už som zrazu nevidela všetko tak tmavo. Pomaly, ale isto som vychádzala z čiernej priepasti, do ktorej som sa doteraz rútila. Odľahlo mi pretože som mala istotu, že on by určite nedovolil aby mi Zack znovu ublížil.
Aj keď Zack po zistení toho, kto je za ním svoj stisk na mojom krku len zosilnel a dýchanie bola zrazu tá najťažšia činnosť na svete. Ale vedela som, že už to nepotrvá dlho a bude po všetkom.
„Ale, ale, ideš ako na zavolanie. Práve bola o tebe reč."
Začala som sa metať v jeho zovretí a snažila sa všemožne uvoľniť jeho stisk. Ale čo som už len ja zmohla pod jeho váhou? Presne tak, absolútne nič.
Ani som nedýchala, keď Daniel stiahol Zacka k sebe a surovo ho hodil do steny naproti. Tak silno, že som asi počula ako mu pukajú kosti. Rukami ho chytil pod krkom a ja som len napäto sledovala situáciu, ktorá sa predo mnou naskytla zatiaľ, čo som si šúchala ubolený krk a snažila sa dostať aspoň nejaký kyslík do pľúc.
„Vždy si bol len úbožiak. Obyčajná troska. Nebyť toho, že máš bohatého ocinka, nikto by o teba ani nezakopol. Dovoľuješ si na slabších, ale proti sebe rovným nemáš šancu. Si sračka."
„Dobre ti na tej fľandre záleží," povedal Zack z posledného dychu a na tvári vystrúhal niečo, čo malo byť asi úsmev.
Musím povedať, že som Daniela ešte nevidela tak rozzúreného. Keď Zacka znovu hodil o stenu a ozval sa ďalší praskot, telom mi prešla vlna zimomriavok.
„N-nezabúdaj, že sa mu-musíš postarať o s-svoje decko."
To už Daniel vybuchol a začal Zacka opakovane udierať päsťou do tváre. Len som sledovala ako sa mu každým ďalším úderom sfarbuje do červena a postupne zalieva krvou.
„Taký ako ty si nezaslúžia žiť," povedal Daniel a ja som si vážne začínala myslieť, že ho zabije, no nakoniec mu už len uštedril ranu do brucha, keď sa po stene zošuchol na zem.
Nevenoval mi ani jeden pohľad, jednoducho ma len potiahol za ruku. Vliekol ma tak po celej škole a všetci naokolo nám len zmätene uhýbali v ceste. Zazrela som aj Riu, ktorej som len naznačila, že jej potom všetko vysvetlím.
Vyšli sme bočným vchodom, ktorý bol určený školníkovi do zadnej časti školského dvora, kam vôbec nikto nechodil a doteraz som ani nevedela, že sa sem dá dostať.
Nežne ma oprel o najbližšiu stenu a rukami sa zaprel pozdĺž mojej hlavy. Tá blízkosť mi nerobila dobre a ten pohľad, akým sa na mňa díval, nevedela som z neho vôbec nič vyčítať.
„Ja to už dlhšie nevydržím." boli jeho posledné slová predtým než pritisol pery na tie moje.
__________________
No podľa mňa ste tento záver absolútne nečakali 😄 Ale chápete, čo sa tu vôbec stalo? To na čo sme čakali 80 častí💙
