Naničhodník

14.

14.kapitola

   Moje obavy ešte vzrástli, keď som ich uvidela. Čakali ma. Zrejme už hodnú chvíľu. Traja z nich sedeli na našom rozostavanom plote, tí ostatní stáli oproti nim.

A Fajčili. Všetci.

Pomalými krokmi som prišla k nim, zvažujúc prípadný útek. Keď však Daniel zaregistroval moju prítomnosť, vedela som, že niet žiadnej cesty späť.

„Už sme chceli odísť. Čo si dopekla toľko robila?" hlas mu sfarbil hnev.

Nečakala som, že bude naštvaný takže som len zostala prekvapene na neho hľadieť. Naštvalo ho, že musel na mňa tak dlho čakať? Aj keď to bolo asi len desať minút. Nič tragické. No mohlo mi dopnúť, že Daniela vytočí aj tá najmenšia malichernosť, dokonca i úplne nepodstatná zbytočnosť.

„To kvôli matke," povedala som otrávene a prevrátila očami.

Snažila som sa tváriť pokojne a vôbec nedať najavo, že mám až príliš veľkú chuť utiecť späť dnu. Čo by v konečnom dôsledku nebol rozumný nápad, keďže by som musela čeliť svojej rozzúrenej matke.

„Nejaký problém?" podišiel bližšie ku mne a spojil pohľad s tým mojim.

„Hej. Vy." podozrievavo som zúžila oči a zahľadela som sa do jeho tmavých.

„To sme a poriadne veľký." pristúpil ešte bližšie, až som sa strácala pod jeho výškou. S mojimi stošesťdesiatimidvoma centimetrami som bola pri každom a všade tá najmenšia. A zvykla som si aj na všetko to trápne doberanie a veľmi kreatívne otázky typu 'aké je tam dole počasie?' a podobne.

Začínala som sa cítiť značne nepohodlne. Nie, veľmi. Táto blízkosť mi vôbec nerobila dobre. Jeho oči boli elektrizujúce a pohľad akým sa na mňa díval mi spôsoboval zimomriavky po celom tele.

Naklonil sa nižšie ku mne. „Nemala by si sa s nami zaplietať," šepol mi do ucha a moje srdce sa v tú chvíľu zbesilo rozbúchalo.

„Máš pravdu, asi by som sa nemala vláčiť s takými... feťákmi," hľadala som to správne pomenovanie, keď sa mi v pamäti odohrala hádka s mojou matkou. Snažila som sa znieť sebaisto, no slová zo mňa vychádzali akosi ťažko a hlas ma nečakane zradil.

„A navyše sa ma bojíš... teda nás," tvár mu ozdobil polovičný úsmev a ja som vôbec nevedela ako reagovať, alebo čo povedať.

Tým mi taktiež pripomenul udalosť z pred pár dní. Tú, na ktorú som sa všemožne snažila zabudnúť.

„Nebojím." hlesla som a mala som chuť sa plesnúť po čele. Znela som ako malá vystrašená srnka .

Chvíľu len mlčal a pozoroval moju tvár. „Vidím aká si zo mňa celá nesvoja a okrem toho trasie sa ti hlas," vypichol to tak, ako by to bol holý fakt. Čo v podstate aj bol. Mal pravdu. A štvalo ma to viac než by malo. Štvalo ma, že ma zakaždým dokázal tak ľahko prečítať. Štvalo ma to sakra moc.

„Neviem o čom hovoríš," zamračila som sa, na čo mu úsmev ako mávnutím zmizol z tváre. Znovu som nevedela čo od neho čakať alebo aká bude jeho nasledovná reakcia. Ani zďaleka nebol predvídateľný. Akoby si okolo seba postavil obrovské steny, ktoré len ťažko preliezť.

A vtedy... úplne nečakane obmotal jeho ruky okolo môjho tela. Pevne ma držal, akoby na tom závisel celý môj život. Neviem vysvetliť ako ani prečo, ale odrazu ma premkol pocit úplného bezpečia.

Zaborila som hlavu hlbšie do jeho hrude a jednoducho si užívala túto chvíľu. Pretože som vedela, že už zrejme nikdy nič podobné nenastane.
A voňal naozaj tak dobre, ako som si vždy myslela.

„Tak, môžme ísť," povedal hneď, keď sa odo mňa odtiahol.
Myslím, že zmätenie v mojej tvári dosiahlo nový rozmer.

„Daniel?"

Zastal v pohybe a otočil sa späť ku mne. „Áno?"

„Prečo?"

„Vyzerala si tak, že to objatie potrebuješ viac ako čokoľvek iné," vysvetlil mi tým jeho typicky nezaujatým spôsobom. Akoby sa ho to ani netýkalo.

Zoširoka som sa naňho usmiala, keď som si uvedomila, že mal opäť pravdu.
Ako vždy.

Venoval mi jeho dokonalý úsmev, ktorý som videla prvý krát v živote a ktorý mi divne rozprúdil teplo po celom tele.

Žeby predsa len nebol až taký naničhodník?

Sledovala som ako si zobral svoj skejt a pobral sa preč.

„Požičiam si," vytrhla som Codymu ten jeho priamo z ruky. Teda aspoň myslím, že sa tak volá. Nečakala som na jeho odpoveď ani povolenie a vyštartovala za Danielom.

Išlo mi to dokonca lepšie než som očakávala. Už len zostávalo dúfať, že sa pred všetkými nehodím o hubu alebo nevykotím na nejakom zákernom kameni.

Po pár minútach som sa ocitla tesne vedľa neho. Pozrel mojim smerom a  mohla som jasne prečítať prekvapenie z jeho tváre.

„Netušil som, že vieš na tom jazdiť," kričal, aby som ho cez hluk, ktorý vydávali kolečká na tomto popraskanom asfalte, počula.

„O mne ešte nevieš veľa vecí," podotkla som, a ešte o čosi zrýchlila,  aby som s ním udržala krok.

„A to treba zmeniť."

___________________

Už ma to nebaví... nechce to niekto doupravovať za mňa?
-len 78 častí 👀

Pri mojom tempe to nebude ani do vianoc.😂

Inak, mám až príliš nostalgický pocit znovu čítať tieto začiatky a zároveň mám chuť plesnúť si po čele, čo za kravinu som vôbec vymyslela. 😂 Ale mám moc rada Daniela, na to aby som to zmazala. 😂 A taktiež mám už skvelé zápletky do dvojky, ktorá mimochodom začne po dokončení korekcie.😄

Dobre... little bit som sa opustila ale ďakujem, že tento príbeh stále podporujete a čítate a všetko.💙