Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
9.kapitola
„Prečo si tu sám? Kde máš ostatných naničhodníkov?" oslovila som Daniela, keď sám opretý o školský múr fajčil cigaretu.
Alebo aspoň som si nahovárala, že je to len cigareta. Myslím ale, že pri ňom by ma už nič neprekvapilo.
Práve som sa vracala z poslednej hodiny a takmer ho pri tom plote prehliadla, nebyť conversiek, ktoré mal na nohách. Boli ako jeho poznávací znak... ešte nikdy som ho nevidela bez nich.
Na chvíľu som začala ľutovať, že som ho vôbec oslovila. Sama som z toho bola prekvapená a celkovo, až doteraz sa mi darilo nepliesť sa do ich životov. Oni sa viac nezaujímali o ten môj a mne táto harmónia vyhovovala.
Zrejme ma až natoľko prekvapil fakt, že tu bol úplne sám, keďže doteraz som ho vždy videla len v prítomnosti ostatných alebo najmenej s tým idiotom, ktorého som mala chuť udrieť každý raz, keď sa ocitol v mojej blízkosti. Usúdila som, že k nemu má tak akosi najbližšie.
Myslela som si, že ma nakoniec odignoruje a ani sa nebude obťažovať s odpoveďou, keď presmeroval pohľad na mňa.
„Koho?" krátko sa zasmial a vyfúkol biely oblak dymu do vzduchu.
Jeho smiech ma tak zvláštne zahrial na hrudi a zároveň to bolo po prvýkrát, čo som ho počula.
„Veď inak vám už ani nehovoria, čo si to nepostrehol?"
Prekvapená jeho odpoveďou sa ma pomaly začala zmocňovať nervozita.
„Nie, nikdy ma nezaujímali reči ostatných," odvetil tvrdo a opäť odvrátil zrak kamsi pred seba.
„Takže ani moje?" zháčila som sa.
Každou ďalšou odpoveďou ma dokázal o to viac vyviesť z miery. Bol nepredvídateľný, odmeraný a nikdy som nevedela, čo mám od neho čakať.
„Nie, tak som to nemyslel," nachvíľu sa zamyslel a znovu si potiahol z cigarety, „teba mám vlastne celkom rád."
Fajn, tak toto som nečakala ani náhodou. Ani vo sne. Bolo divné počuť niečo také práve od neho. Cítila som ako sa mi do líc vlieva červeň.
„Nebuď smiešny, veď sme sa spolu bavili asi päťkrát v živote," poznamenala som so smiechom, ktorým som len chcela zamaskovať to, ako veľmi ma jeho slovami vyviedol z miery.
O plot školského areálu uhasil ohorok z cigarety a hodil ho na zem. Preskenoval ma pohľadom a pomalými krokmi podišiel ku mne.
„Si iná. Iná ako ostatné. Máš v sebe niečo, čo u málokoho vidím. Si anomália medzi ostatnými priemernými. A konieckoncov aj tak sa žiadna z nich ani neodváži prihovoriť," povedal a v jeho tvári sa nečrtla žiadna emócia, po čom som zneistela ešte viac.
„Majú strach."
Nepovedala som nič iné ako holý fakt. Pretože väčšina dievčat sa ho naozaj bála osloviť alebo pozvať niekam von. Báli sa jeho reakcie alebo toho, že by ich vysmial. Báli sa pretože si mysleli, že ho poznajú, no opak bol pravdou. Nikto z nich ani len netušil, čo všetko sa skrýva za tou drsnou pretvárkou. Zrejme len ďalší zlomený človek. Ale čo som ja mohla vedieť, všakže?
