Naničhodník

64.

64.kapitola

„A-ak ti to nebude prekážať, t-tak by som šla domov." vydýchla som doteraz zadržiavaný vzduch, vymanila ruku z tej jeho a postavila sa zo sedačky.

„Livi, naozaj ma to mrzí," hlesol smutne a podišiel ku mne.

Podľa tónu hlasu a ľútosti zmiešanej s pocitom hanby, ktorá z neho priam sálala som vedela, že to myslí vážne.
Navyše jeho oči akosi posmutneli a bolo vidieť, že ho to skutočne trápi.

„Psst, to je v poriadku, netráp sa tým."
prstom som mu jemne prešla po tvári.

„Ale j-"

„Prosím, zabudnime na to."

Naozaj som na celý tento incident chcela zabudnúť a čím skôr tým lepšie. Tak nejak som sa chcela tváriť a presviedčať samú seba, že sa také niečo vlastne vôbec nikdy nestalo. Bude to tak najlepšie.

V žiadnom prípade som nechcela do hĺbky skúmať príčinu jeho náhleho výbuchu, nech už bola akákoľvek. Veď každému z nás môžu sem-tam prasknúť nervy, nie? Zrejme toho naňho bolo v poslednej dobe priveľa, navyše to s jeho mamou..muselo sa to na ňom podpísať.

Taktiež som rozhodne nemala v pláne pýtať sa ho na tie lieky v jeho izbe. Verila som, že keď bude pripravený zverí sa mi sám.

Nevedela som vysvetliť prečo a z akého dôvodu, no odrazu sa mi v hlave vynorila myšlienka na dávny rozhovor s Danielom.

„Prečo?"

„Čo prečo?"

„Prečo sa zaplietaš s takým hajzlom?!"

A taktiež na tie od toho druhého naničhodníka, ktoré mi utkveli v pamäti z dnešnej noci.

„S kým si tu dnes vlastne?"

„So Zackom,"

„To snáď nemyslíš vážne?!"

„Myslím?"

„Zbláznila si sa?"

„Nie?"

„Olivia-"

„Zadrž! Nepotrebujem počúvať ďaľšie bezcenné reči na jeho osobu."

„Popáliš sa, uvidíš."

Zatriasla som hlavou, aby som zahnala do úzadia všetky tieto bezvýznamné myšlienky a svoju pozornosť upriamila na Zacka.

Ten len prikývol a jeho mohutné ruky omotal okolo môjho útleho tela. Pritiahol si ma tak ešte bližšie k sebe a venoval mi nežný bozk na čelo.

„Odprevadím ťa," povedal s úsmevom a preplietol si so mnou prsty.

~~~~

Celou cestou späť ku mne vládlo ticho. Nebol to ten typ príjemného ticha, keď si každý pláva v spleti vlastných myšlienok. Panovala medzi nami napätá atmosféra a ja som odrazu nevedela, čo mám urobiť alebo povedať, aby som aspoň trochu zmiernila to dusno medzi nami.

Jednoducho som bola úplne stratená.
Myslela som, že sa každú chvíľu z toho zbláznim. V hlave som už len odpočítavala pomyselné minúty, ktoré ma delili od príjemného tepla svojej postele.

Moja nálada však v jednej chvíli klesla z bodu mrazu ešte nižšie-a to som bola doteraz naivne v tom, že také niečo snáď už ani nejde, keď som kúsok ďalej pred nami uvidela skupinu mierne podgurážaných chalanov. Zack zrejme spozoroval, že som trochu zneistela a pevne chytil moju ruku.

Žiaľ moje obavy sa nakoniec potvrdili, keď sa mi do uší doniesol hlas, ktorý nepochybne patril Danielovi.

Keď sme prechádzali tesne popri nich čakala som minimálne nejakú uštipačnú poznámku, no nič také sa nedialo. Jednoducho mi na tom celom niečo nesedelo. Bolo to divné. Všetko.

Až príliš.