Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
2.kapitola
„Olivia? Tak predsa si to ty," skonštatoval po chvíli a začal si ma obdivne prezerať.
A až v tom momente mi to celé došlo akoby ma odrazu osvietilo a moja myseľ konečne začala vnímať jasne. Títo prosím pekne, naničhodníci alebo inak povedané aj úplní lúzri predo mnou boli zberba tých najväčších nepodarkov našej školy. Úprimne som bola celkom vyvedená z miery, že poznajú moje meno a ešte viac z toho, čo odo mňa vôbec môžu chcieť.
„Ak dovolíš, rada by som stihla autobus, vďaka."
Otočila som sa, ukončujúc tú bezcennú debatu, ktorá sa začínala formovať. Klamala som, na žiadny autobus som nešla. Domov som to mala len za tri uličky čiže približne dvadsať minút pomalej chôdze, ktorú som si vždy náramne užívala.
„Klameš. Mi. Rovno. Do. Očí." tentokrát mi ruku stisol o čosi pevnejšie.
To už vo mne všetko vrelo ako tá najrozbúrenejšia sopka. Musela som sa zhlboka nadýchnuť aby som mu hneď na mieste nezmalovala ten jeho nie zas tak škaredý ksicht. Znovu aj keď nechcene som spojila naše pohľady. Mal vskutku celkom pekné hnedé oči.
„Je mi to jedno pretože vieš kde ťa mám? Tam, kde ani slnko nesvieti. Tak mi láskavo daj pokoj, vy všetci. Nestojím o žiadnu konverzáciu či čokoľvek iné súvisiace s vašou existenciou," odbila som ho a sebaisto pozrela do jeho očí.
Bol tak prekvapený mojou reakciou, že na malý moment len vyjavene pozeral do tých mojich. Hneď na to, jeho tvár zahalil hnev a prepálil ma tak nahnevaným pohľadom, až som sa musela pousmiať. Vyslobodila som ruku z nepríjemného zovretia a vyšla von, hlasno zabuchujúc dvere.
