Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
43.kapitola
Ďalej sme sa viezli v ničomnom tichu, až pokým Daniel nezaparkoval pri škole. Jeho slová ma tak zvláštne bodali zvnútra. Opakovane sa mi prehrávali v hlave. Vytvárali spleť nekončiacej ozveny. Bodali hlboko a bolestivo. Nevedela som pochopiť prečo, v konečnom dôsledku by mi to malo byť úplne jedno, nie?
Lenže nebolo a tento fakt ma zožieral ešte viac. Dopekla aj s tebou, naničhodník!
Jeho náhle zmeny správania ma privádzali do absolútneho šialenstva. Bolo to akoby v ňom prebývali dve rôzne osoby, akoby bojoval sám so sebou. Akoby si niečo iné myslel a niečo úplne rozdielne opúšťalo jeho ústa.
Už som vôbec nič nechápala. V hlave mi víril totálny chaos a aj to čo mi bolo doteraz jasné sa odrazu rúcalo od základov. Bolo tak moc ťažké ho prečítať. Odhadnúť, čo si myslí, čo mu asi behá rozumom, čo cíti, aké budú jeho ďalšie slová či skutky. Postavil si okolo seba obrovské múry, ktoré sa dajú len veľmi ťažko preliezť.
Ak vôbec.
Spoločne sme potom šli dnu. Vedľa seba. Vyzeralo to presne tak, ako to vyzerať nemalo. Ja v jeho tričku kráčajúc s ním po celej škole. A určite niektorí videli, že ma sem aj priviezol. Tu sa totiž nič neudeje bez toho aby o tom všetci nevedeli.
Aspoň pre tento raz som dúfala, že to nikto nebude riešiť. Ale kto by bol prehliadol najrozoberanejšieho chalana na škole? Presne tak. Nikto.
Prišli sme až ku skrinkám. Daniel ma aj ďalej bravúrne ignoroval a bez jediného slova sa pobral na odchod.
„Daniel, p-počkaj," vypadlo zo mňa nakoniec a keď sa ku mne spätne otočil s tým odporným výrazom v tvári, začala som ľutovať, že som vôbec niečo hovorila.
„Áno?" odvetil tak otrávene až som na tele pocítila vlnu zimomriavok.
„Ďakujem."
„Za nič."
„To tričko ti vrátim."
„Nemusíš," odsekol tvrdo a odišiel k ostatným naničhodníkom.
A zrejme to bolo aj posledné, čo mi kedy v živote povedal.
