Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
84.kapitola
Slzy mi nezastaviteľne stekali po lícach. Tiažoba na hrudi mi nedovoľovala dýchať. Bolo to akoby mi vyrval srdce a roztrhal ho na tisíc kusov. Nedokázala som uveriť tomu, čo práve povedal. Nechcela som. Nemohla som. Nevedela som. Priala som si, aby to bol nevydarený vtip alebo len prekliata nočná mora. Mala som chuť umrieť.
Zahľadela som sa na moje ruky, ktoré boli ešte stále v tých jeho a odtiahla ich. Pohľad som presmerovala na neho, čo ma zlomilo ešte viac. Videla som ako mu slzy zmáčajú líca. Zdvihla som sa od stola a pobrala sa preč. Po ceste som však natrafila na čašníčku, ktorá nám práve niesla čaje.
„Ste v poriadku, slečna?"
A po jej slovách som sa rozplakala ešte väčšmi, čím som na seba upriamila pozornosť všetkých ľudí v kaviarni. Vybehla som von, kde ma v okamihu ovial chladný nápor vetra.
Z vrecka bundy som vytiahla mobil a roztrasenými rukami naťukala číslo taxíka. Sadla som si na obrubník pred kaviarňou a modlila sa aby medzitým nevyšiel von aj on.
Medzi láskou a nenávisťou je len tenká hranica.
V hlave sa mi premietli Riine slová a práve som zrejme pochopila, čo tým myslela. Pri nastupovaní do taxíka som sa posledný krát zahľadela na dvere kaviarne, keď z nich práve vyšiel.
„Olivia, počkaj prosím." kričal kvôli silnému vetru.
„Zabudni na mňa. Už pre teba viac neexistujem, rozumieš?"
S týmito slovami som zavrela dvere taxíku a prikázala vodičovi aby šiel. No zistila som, že vlastne ani nemám kam ísť. Doma som sa takto rozhodne ukázať nemohla. A Ria má dnes do večera semináre. Napadol ma už len jeden jediný človek. Nadiktovala som vodičovi adresu a počas celej cesty som len bezducho pozerala von oknom.
Cítila som sa akoby vo mne práve niečo zomrelo. Tak prázdne a zlomene. Cítila som sa byť podvedená, i keď som vlastne nemala prečo. Nikdy sme spolu nechodili ani sme spolu nič nemali. On s ňou chodil už dlhšie a ja som s tým už predtým bola zmierená.
No vo vnútri ma hryzol fakt, že priznal, čo ku mne cíti. A ja som cítila to isté. I keď som mala chuť mu vykričať ako veľmi mi ublížil. Mohli sme byť spolu, mohla som byť ten najšťastnejší človek a vesmír by bol v rovnováhe. Konečne, aspoň raz za život by som si mohla povedať, že som mala šťastie. Šťastie, že som ho stretla, spoznala, že nám osud preplietol cesty, no radšej by som bola ak by sa tak nikdy nestalo. Ušetrila by som sa od tejto bolesti.
Taxík zaparkoval pred bielym rodinným domom. Zaplatila som a vystúpila. Počkala som, kým sa mi auto nadobro stratí z dohľadu a potom sa zadívala na dom, ktorý sa týčil predo mnou. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila vpred. Pri dverách som však zaspätkovala a premýšľala nad tým, či je to skutočne dobrý nápad.
S malou dušičkou som zatlačila na zvonček. Pár sekúnd, ktoré mi v tej chvíli pripadali ako celá večnosť sa nik neozýval a pomaly som sa začínala zberať na odchod, keď v tom sa dvere rozleteli dokorán a v nich stál polonahý Max. Bez zbytočných otázok ma hneď pustil dnu.
„J-ja Max, pre-prepáč mi, že som sem prišla a-a zrejme ťa vyrušujem a mala by som odísť, v-viem nemala som sem chod-"
A vtedy urobil presne to, čo som potrebovala najviac na svete. Objal ma, čím všetky zlomené kúsky zlepil aspoň trochu dokopy.
Každý zraňuje, každý má jazvy Je v pohode, stáť v tme. Posvieť mi malým svetielkom cez tu dieru, čo mám v srdci. Možno, že mrtvá budem lepšia. Keby som bola, bolo by to konečne dosť na to, aby som utíšila všetky tie hlasy v mojej hlave? Počul si, čo som povedala? Toto nie je miesto kam patrím. Nie bez teba.
Budem ti chýbať až budem preč?
____________________
Posielam objatie každému💙 a pekný pondelok prajem🤗
