¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
6.kapitola
Ani som sa neobťažovala s vyťahovaním nejakých učebníc a už vôbec som nemala v pláne značiť si tie kecy, ktoré profke vychádzali z úst.
Túto hodinu som vážne neznášala viac ako čokoľvek iné vo svojom živote. Viac ako chémiu a dokonca viac než našu otravnú susedu, ktorá mi strpčovala každú jednu chvíľu vždy, keď mala možnosť. Zrejme sa vyžívala v tom, keď mi mohla riadiť, kontrolovať a dávať výchovné lekcie do života.
Aj tak som vedela, že o pár minút celé toto utrpenie skončí a ja sa budem môcť zase zhlboka nadýchnuť. Priznám, že niekedy môj neskorý príchod alebo vôbec to, že som neprišla na túto hodinu, neboli zase až taká náhoda. Ale naschvál som si nastavila zle budík alebo ho úplne odignorovala.
Odhliadnuc od toho, že mi franina fakt celkom išla, vďaka rodine, ktorá bývala vo Francúzsku a u ktorej som trávila takmer každé leto. A vôbec, ak by som nebola dobrá, nezaradili by ma do tejto skupiny.
No okrem mňa sem chodilo len pár tretiakov a štvrtáci čiže dosť často sa stalo, že som nevedela nejakú frázu alebo niečo zle pochopila a vlastne, len kvôli faktu, že som tu bola najmladšia si zo mňa dosť často robili srandu a napádali snáď všetko, čo som povedala.
A aj keď som sa tvárila tak, že ma to ani omylom neobťažuje-práve naopak, dokonca som im dosť často sama povedala niečo odporné. Vadilo mi to asi viac ako by vôbec malo.
Avšak to som im nikdy nedala najavo, ani pocítiť to, že majú nado mnou takúto moc. Proste som sa vždy len usmiala tváriac sa nedotknuto.
Ďalšia vec na ktorú som nemohla zabudnúť... že ten hnedooký idiot sedel v poslednej lavici pri okne. A tento fakt ma iritoval do nepríčetnosti. Obzvlášť potom incidente, ktorý sa odohral na obede a po ktorom sa našťastie naše cesty už ani raz neprekrížili.
Ale mal pravdu vo všetkom, čo mi povedal a to ma neuveriteľne štvalo. Dokázal ma prečítať ako otvorenú knihu a odhaliť moju masku skôr než ma spoznal, skôr než so mnou hovoril. Skôr než ktokoľvek iný. A to ma nejakým zvláštnym spôsobom nútilo k tomu, spoznať ho viac, no zároveň niečo vo vnútri mňa kričalo, že to je veľmi... veľmi zlý nápad.
Tak som sa len frustrovane oprela chrbtom o stoličku odrátavajúc tých pár minút do zvonenia.
A to bola tá chvíľa, keď ten naničhodník, ku ktorému som si sadla jedným okom zaregistroval moju prítomnosť. Zdvihol hlavu od tých čarbaníc, čo si doteraz kreslil po stranách zošita namiesto toho aby si písal poznámky a pozrel na mňa krištáľovo modrými očami.
Pohľad som mu hneď opätovala. Tvárila som sa sebavedome, čím som len chcela zamaskovať to, ako ma týmto gestom celkom vyviedol z miery.
Behal po mne očami, skúmajúc každý jeden detail mojej tváre až ma každou ďalšou prejdenou sekundou pohlcovali o to väčšie rozpaky. Taktiež nervozita keďže som absolútne netušila kam týmto celým mieri.
„Prečo?" vyslovil odrazu, chladne bez akýchkoľvek emócií.
„Čo?" zmätene zo mňa vypadlo a o čosi viac som sa pritlačila chrbtom ku stoličke.
„Je to moje miesto," skonštatoval akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete.
„A?" aj naďalej som sa tvárila úplne pokojne, aj keď vo vnútri mňa doslova búrila nervozita.
„Nedovolil som ti sem sadnúť," pokračoval a pohľadom aj naďalej prepaľoval ten môj.
„To je mi jedno," odvetila som tvrdo mykajúc plecom.
„Fajn, ale nech z toho aspoň niečo mám,"
Hneď ako to dopovedal sa naklonil bližšie ku mne. Od šoku, ktorý ma doslova paralyzoval som nestihla ani zareagovať, keď jeho pery priložil k tým mojim. Pobozkal ma. Vášnivo a nežne zároveň.
