SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Čo si do pekla myslíš, že robíš?" Rozdrapila som vchodové dvere a zakričala na celú vilu. Za mnou ležali dva telá bodyguardov, ktorý ma nechceli pustiť dnu. Varovala som ich. "Moretti!" Zakričala som hlasnejšie, keď nikto nechodil.
O pár sekúnd sa vo dverách pri schodoch zjavil Francesco. "Prečo tak nahlas hneď z rána Principessa?" Podišiel ku mne s úškrnom na tvári. (princezná)
Nadvihla som ruku, aby som mu dala facku, ale tesne pred jeho lícom mi ju chytil. "Myslela si si, že to bude fungovať?" Odfrkol si.
"Áno." Odpovedala som a ľavou rukou mu narazila do brucha. Ten chlap má ale poriadne svaly. Bolo to ako udrieť kameň. Myslím si, že to bolí viac mňa ako jeho.
"Nepoučíš sa?" Nadvihol obočie.
"Môžeš mať tie svaly kľudne aj po celom tele, ale čo tak tá tvárička? A tie zuby." Premiestnila som pohľad na jeho úsmev, ktorý pomaly klesal. "Vyzerali by dobre na tej dlážke, nemyslíš?" Usmiala som sa a vytrhla sa mu z ruky.
Čo si o sebe myslí? Neviem akú dohodu uzatvoril s mojím otcom, ale nezastaví ma to zabiť ho.
"Popravde, nečakal som ani inú reakciu." Uchechtol sa. Tú jeho tváričku mu poriadne zmaľujem. Fialová farba sa mu určite bude páčiť. Ak nie, kľudne sa pokúsim aj o červenú.
"Neviem akú dohodu si spravil s otcom, ale ja nie som nikoho poskok. Mňa si nemôžeš kúpiť, pretože nie som vec."
"A kto hovorí, že si?" Započula som ženský hlas prichádzať z obývačky. Spoza rohu vykukla postaršia žena.
Dlhé blonďavé vlasy jej viali v imaginárnom vetre, keď k nám kráčala. Mala také isté tmavé oči ako Francesco. Mohla mať tak 50. Za tú postavu, ktorú má, by som zabíjala v toľkých rokoch.
"Kto hovorí, že ženy sú veci?" Podišla k Francescovi s nahnevaným výrazom.
"Nikto, matka." Matka? Táto nádherná žena je jeho matka? Ako toto, mohlo vyjsť z nej!?
"Tak to ti odporúčam." Umlčala ho práve alebo sa mi to iba zdá? "Teraz." Otočila sa na mňa. Povie niečo aj mne? Urazí ma? Prečo sa jej bojím a obdivujem ju naraz? Čo je so mnou zle? "Ospravedlňujem sa za môjho syna." Venovala mu ďalší prísny pohlad. "Neviem, čo vám narozprával, ale naozaj mi je to ľúto. Vychovala som ho lepšie. Ja som Alessia Morreti." Usmiala sa na mňa a podala mi ruku.
"Amira Devlin." Prijala som ju.
"Anastasia Devlin?" Zamrzla som. To meno som už dlho nepočula vyjsť z iných úst.
"V-vy ste ju poznala?" Mala by som sa štipnúť, či sa mi to nezdá.
"Samozrejme, že áno. Máš jej lícne kosti." Zasmiala sa. "Ako sa má? Dlho som o nej nič nepočula."
