SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Sme unavený z letu, mohla by si niekoho poslať pre naše veci, Margret?" Postavil som sa vedľa Amiri a nezabudol si všimnúť, že mierne stuhla.
"Samozrejme." Usmiala sa na nás Margret a odišla niekam za nás.
Všimol som si, že ma Amira skúmal pohľadom a poviem iba to, že nevyzerala nenápadne. Zaplatil by som milióny, len aby som zistil, čo sa jej deje v hlave. Pozerá sa na mňa ako keby ma chcela vylúštiť. Ako keby tu bolo niečo, čo chce zistiť.
"V poriadku?" Spýtal som sa s miernym úsmevom. Vyzerala zlato, keď bola v rozpakoch. Nemyslím si, že si bola vedomá toho, že na mňa zízala.
"Jasné." Rýchlo povedala a venovala mi malý nesmelý úsmev. Čo sa s ňou deje? "Myslím si, že si pôjdem pospať." Prešla pár krokov odo mňa ku schodom a ukázala za seba.
"Mala by si..." Spravil som k nej krok, ale zastavil som sa, keď ma prerušila.
"Skontrolovať, či niekde nie sú kamery. Jasné."
"Popravde." Zasmial som sa. "Chcel som povedať, že by si si mala zobrať toto." Z vrecka som vybral malý náhrdelník, ktorý na ňu pečlivo čakal niekoľko týždňov. Bola to moja pripomienka, že som v podstate zlyhal. "Pre tvoje bezpečie." Ubezpečil som ju, keď som na nej videl zaváhanie.
"Jasné ďakujem." Zobrala ho a dala si ho do dlane. "Ešte niečo?" Pozrela sa na mňa.
Chcel som povedať nie, ale nemohol som. Nebudem v noci kludne spávať, ak jej to nepoviem. Ťažko som sa nadýchol a začal. "Mrzí ma to." V ten moment, ako tie slová vyšli z mojich úst, ustúpila o dva kroky dozadu. Čo si myslí, že sa deje?
"Ideš ma streliť alebo omráčiť?" Snažil som sa tváriť profesionálne a nevybuchnúť od smiechu tu a teraz.
"Nie." Vypustil som menší smiech. "Za tú noc v Rusku. Prekročil som hranicu. Mrzí ma to." Naozaj ma to mrzí. Viem čím si prešla, ale aj tak som k nej bol parchant. Ona je ten posledný človek, ktorý si to zaslúži.
Kútiky úst sa jej nadvihli do úsmevu a mne sa mierne podlomili kolená. Čo je so mnou zle?
"Zdá sa mi to alebo sa mi Francesco Moretti práve ospravedlnil?" Zasmiala sa. "Môžeš to povedať ešte raz, aby som si to mohla natočiť?" Vytiahla mobil a zamávala mi s ním pred tvárou.
"Prestaň." Podišiel som k nej a zobral jej mobil. "Myslím to vážne." Úsmev jej sklesol. "Odteraz všetko riadiš ty. Všetko zahŕňajúce Aarona ide cez teba. Ale vieš, že nemám rád rozkazy, takže to neprežeň." Jemne som sa usmial, aby som odľahčil situáciu. Vyzerala naozaj napäto.
Pristihol som sa, že pozerám na jej pery, a tak som svoj pohľad premiestnil na jej oči. Jej pohľad bol na tých mojich. Bola tam malá chvíľka, keď sa čas zastavil. Pozrela sa mi do očí a mohlo sa stať čokoľvek. Naozaj čokoľvek. Ako napríklad to, že utiekla.
