SLOVAK VERSION!
"Nestrelili by ste ma."
"A to už prečo? Pretože som žena?"
"Presne tak, vy...." Než stihol vetu dokončiť, môj prst tlačil spúšť a guľka vyletela z hlavice. Trafila som ho do ramena. V bolestiach sa zvalil na zem a chytil si rameno. D...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Potrebuješ s tým pomôcť?" V odraze od zrkadla som zaznamenala, že pri dverách stál Francesco. V ruke mal sako a čiernu košeľu mal viac rozopnutú, ako pred tým.
"Nie." Záporne som pri tom zakývala hlavou.
"Si si istá?" Uvidela som, že sa ku mne priblížil.
"Uvedomuješ si, že tieto šaty nie sú na zips, že?" Zasmiala som sa.
"Nepýtal som sa na zips. Pýtal som sa, či nechceš pomôcť s tými šatami." Zastavil tesne za mnou. Jeho dych som pocítila na svojom krku, kde sa mi začali formovať zimomriavky.
"Čo robíš?" Otočila som sa naňho, než stihol niečo spraviť. "Vyhrážal si sa mi, zdrogoval a uniesol. Ráno si bol schopný ma zabiť. A teraz?" Odfrkla som si. "Uvedomuješ si, že pre teba neroztiahnem nohy, že?" Povedala som s vážnym pohľadom. Kto si myslí, že je?
"To sa ešte uvidí." Usmial sa. "Daj mi pár dní."
"Pár dní na čo?" Spýtala som sa, ale nedostala svoju odpoveď. Francesco sa otočil na päte a vyparil sa z izby. "Pár dní na čo!?" Zakričala som za ním. "Nenávidím ťa." Zakričala som.
"Chcela som ťa iba pozdraviť. Nemusíš ma hneď zabiť." Zo smiechom vošla do izby Lydia.
"Nie. Nie. Nie. Nemyslela som to na teba. To ten tvoj drbnutý brat, ktorý mi robí nervy." Ospravedlnila som sa.
"Robím si srandu." Vošla a sadla si na posteľ niekoľko metrov odomňa. "Chcela som sa porozprávať, keďže sme na to ešte nemali čas." Smutne sa usmiala.
"Lydia..." Podišla som k nej. "Pozri sa, spravila som to, čo som musela...."
"Neviním ťa." Prerušila ma. "Nevadí mi, že si odišla. Čo mi vadí je, že si ma nezobrala s tebou." Postavila sa. "Ak to budeš ešte niekedy robiť, zober ma zo sebou prosím." So smútkom v očiach sa na mňa pozerala.
Prečo by len chcela utiecť? Má predsa dobrý život. Rodičov má úžasných a určite aj veľa kamarátov. Jediný človek, ktorý jej môže vadiť je Francesco, ale aj tak je to jej rodina. Prečo by to spravila?
"Už ma tu prosím nenechaj." V očiach sa jej začali formovať slzy. Priskočila som k nej a chytila ju za ruky.
"Lydia, čo sa stalo?" Sklonila zrak a z očí jej vyleteli slzy.
"Bol tu nejaký chlap. Nikdy som ho tu predtým nevidela. Neskoro večer som ho našla v Francescovej pracovni, kde sa prehrabával nejakými spismi." Začala sa mi triasť pod rukami. "Keď si ma všimol...on-on na mňa namieril zbraňou. Ja viem, že žijem v mafii, ale nikdy som nemala tréningy ja neviem, ako sa mám brániť. Vyhrážal sa mi, že ak to niekomu poviem....."
"Hej. Hej." Pritiahla som si ju k sebe do náručia. "Je to v poriadku. Som tu. A neodídem už bez teba." Upokojovala som ju. "Vieš mi povedať jeho popis?" Aby som ho mohla zavraždiť v spánku.
